Pri polstoročí od augustových udalostí roku 1968 Vám prinášame špeciálnu reláciu s názvom Rok 1968 – čas nádejí. V nej budeme hovoriť o rehabilitáciach obetí justičných vrážd a ľudí nespravodlivo odsúdených v temných 50. rokoch komunistického režimu, ktoré sa začali v reformnom roku 1968.
Krátky závan slobody totiž na chvíľku prelomil cenzúru a tabu a priniesol na svetlo aj témy, o ktorých sa dovtedy muselo mlčať. V éteri zneli slová ako sloboda, demokratizácia a postupne aj ešte stále strohé ospravedlnenie sa za chyby. A v roku 1968 sa spustili – hoci ešte len príliš opatrne - aj rehabilitácie hŕstky ľudí, ktorých komunistický režim v 50.rokoch označil ako triednych nepriateľov a poslal ako nevinných ľudí na dlhé roky do najťažších väzení.
Ale tiež ľudí, ktorých režim v 50. rokoch zavraždil – podobne ako bojovníkov proti nacizmu Heliodora Píku, Miladu Horákovú alebo Viliama Žingora. Práve na jeho súdny a po 18 rokoch aj rehabilitačný proces v reformnom roku 1968 sa spolu pozrieme.
Aj cez autentické výpovede nespravodlivo obvinených, ale aj ich vyšetrovateľov, prokurátorov a svedkov obžaloby, ktorí prišli v roku 1968 na rehabilitačný súd. Hoci o celom procese natáčal film pre Slovenskú televíziu novinár Roman Kaliský, kritický dokument doby sa nikdy nedočkal svojho zverejnenia. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy zostal na ďalších 20 rokov zamknutý v trezore v trezore a po nežnej revolúcii dlhé roky zasa celkom nepovšimnutý.
Ako teda prebiehali rehabilitácie v roku 1968?
Dovolať sa spravodlivosti v 50. rokoch bolo nemožné a aj v 60. išiel tento proces pomaly. Hoci Žingorovi synovia podali svoj návrh na obnovu procesu s popraveným otcom už v roku 1964 a kompetentní sa v tom čase dostali aj k závažným dokumentom, trvalo to ďalšie štyri roky, kým začal súd vôbec konať. Aj postupné rehabilitácie mali byť totiž najskôr iba pre tých vyvolených – oddaných členov strany a nie pre ďalšie obete komunistickej vlády v 50.rokoch, ktorí s politikou režimu nesúhlasili.
V reformnom roku 1968 sa teda začal aj rehabilitačný proces s Viliamom Žingorom a ďalšími odsúdenými. Nielen oni, ale aj ostatní pozostalí chceli aspoň morálne zadosťučinenie – aby očistili mená obetí režimu.
Traja popravení Viliam Žingor a jeho spolupracovníci z povstania, popravení partizáni Ladislav Nosák a Samuel Bibza už hovoriť nemohli. Piati žijúci odsúdení z procesu Ján Lichner, Elena Bulubášová, Jozef Hrušák, Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali po prvýkrát po 18 rokoch možnosť, aby sa slobodne vyjadrili. V pripravovanom filme o chybách režimu zachytil novinár Roman Kaliský ich výpovede na súde. Spomenuli si po rokoch aj na metódy, ako ich vtedy vyšetrovali.
Po osemnástich rokoch sa na súde stretli obžalovaní aj pozostalí po troch popravených aj s ich vyšetrovateľmi, prokurátormi a svedkami, ktorí ich pomáhali usvedčiť. A na súde prišlo aj na ich priamu konfrontáciu.
Unikátne a doteraz nezverejnené nahrávky priamo z rehabilitačného procesu, ktorý zachytil v roku 1968 Roman Kaliský a ktoré zostali v trezore, spracovala po polstoročí od týchto udalostí do podoby rozhlasového pásma Soňa Gyarfašová.
Rok 1968 - čas nádejí
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
