Helena Balážiová zo Žiliny má dnes 89 rokov. Keď bola mladé dievča, jej rodičia a teta, ktorá s nimi bývala, poskytovali úkryt na poľsko-slovenskom pohraničí vo svojej stodole z Poľska utekajúcim židovským rodinám.
To bolo v prvej vlne deportácií v roku 1942. Keď rodiny prešli, prišiel k nim jeden muž, špinavý, zarastený, spadol na zem a pýtal sa, či je už na Slovensku. Keď počul, že áno, pobozkal zem a rodine, ktorá akurát v jesennom dni zberala úrodu z poľa, povedal, že už ďalej nevládze. „Ak ma zachránite, budem žiť," povedal 28-ročný muž, ktorého meno nepoznáme. Samozrejme, dostal jedlo, teplú posteľ, čisté oblečenie a niekoľko dní sa v ich dome zotavoval.
Bolo to veľmi nebezpečné, pretože dom, kde pani Helenka žila s rodičmi a tetou, stál na poľsko-slovenskej hranici, a teda chodili „pohraničníci", aby cez hranice nikto nemohol utiecť.
Keď sa zotavil, teta Anna ho odviedla do okresného mesta k židovskej rodine, ktorá mala vtedy výnimku ako „hospodárski úžitoční Židia". S tetou Annou išiel pešo, autá vtedy nemal ešte nikto, len Nemci chodili na autách. Teta išla po ceste a on alejou pozdĺž cesta. Keď počuli, že sa blížia Nemci, ukryl sa za stromy či do priekopy. Nakoniec šťastne došli k židovskej rodine.
Pani Helenka, ktorá mala vtedy asi 16 - 17 rokov, mala na poľskej strane kamarátku. Chodila k nej, vždy ju kontrolovali Nemci, keď išla z Poľska. Dášina mama ju prosila, aby na Slovensko svojej tete preniesla lístočky. Poskladané drobné papieriky, 15 - 20 kusov, si niekoľkokrát vložila pani Helenka do nohavičiek, aby jej nevypadli a preniesla cez hraničnú kontrolu. Teta Anna ich ďalej odniesla k židovskej rodine do okresného mesta.
Opakovalo sa to niekoľkokrát. Raz jej Nemci prikázali rozopnúť blúzku, či nič nenesie...
Ukryté lístočky
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
