Leo a Regina Kováčovci z Kežmarku dostali sobášny list v roku 1943, hoci svadbu nikdy nemali.
V tom čase by to bolo pre Židov veľmi nebezpečné. Takto však bola Regina chránená pred prípadným transportom slobodných dievčat do Osvienčimu. Taký už raz v roku 1942 išiel a nikto nevedel, či sa situácia nezopakuje.
Na jeseň 1944 už bola celá ich rodina transportovaná do koncentračných táborov. Len Leova mama a sestra sa ukryli niekde v Ľubici. Leo a Regina tiež hľadali úkryt. Poskytla im ho nemecká rodina Leusch, ktorá išla na istý čas do Vysokých Tatier do sanatória. Dostali kľúče a ukrývali sa v byte. Von nevychádzali a jedlo im nosil jeden zo susedov, spoľahlivý pán Budzák. Hoci mladí Kováčovci dúfali, že tu budú môcť prežiť časť zimy, predsa ich niekto udal. Pán Budzák ich raz prišiel upozorniť, aby rýchlo odišli, že ich hľadajú po celom Kežmarku gardisti. Mladí ľudia však nemali kam ísť. A tak Leo postlal svoju manželku do postele a sám sa ukryl do výklenku na skriňou. Pootváral okná a dvere, aby sa zdalo, že stihli ujsť. Gardisti ich v byte našťastie nenašli. Večer prišiel iný pán Budzák, krajčír, ktorý sa ponúkol, že ich odvedie k jedným veriacim manželom do domu na okraji mesta. Bol koniec septembra 1944. Nocou išli mestom do domu, ktorý mal byť ich domovom, kým sa neskončí vojna. Tak aj bolo. Povala, seno, trocha chleba a vody a ukrutná zima, to bol ich život. Do domčeka sa mohli ísť ohriať málokedy. Dvaja synovia týchto manželov boli totižto gardisti...
Príbeh rozpráva Jana Teššerová, dcéra Lea a Reginy Kováčovcov.
Babka a dedko
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
