Pán Juraj Szantó z Košíc má 96 rokov a žije v Košiciach. Aj v tomto veku žije sám a ešte stále šoféruje! Vojnu prežil ako dospelý mladý muž. Ako jeho otec, aj on bol staviteľ. Jeho otec mal ako „hospodársky dôležitý Žid" výnimku a nebol s rodinou deportovaný do Osvienčimu v roku 1942. To sa však už netýkalo jeho dospelých synov. Pán Juraj mal nastúpiť spolu s mladými chlapcami do transportu v roku 1942, avšak podarilo sa mu ukryť. Spolužiak, ktorý patril k Hlinkovej garde, mu poskytol ubytovanie v kasárňach. Nemohol svietiť a jedlo mu nosili, ale cez deň chodil do práce.
Neskôr dostal ako staviteľ miesto v dedinke Papradno, v ktorej mal postaviť ľuďom murované domy. Najprv býval v škole, keď však prišli Nemci, presťahoval sa k jednej rodine. On tvrdí, že ľudia: „Nevedeli, že som Žid. Nechceli vedieť..." Keď mu však prehľadávali jeho izbu alebo keď sedel pri ňom gardista a chcel od neho kúpiť hodinky, tri dni nespal. Hoci mladý Juraj mal v živote veľa dobrých ľudí, na ktorých narazil, predsa len toto obdobie nebolo jednoduché ani preňho, ani pre jeho rodinu. Otec sa musel po Slovenskom národnom povstaní ukrývať so svojou druhou manželkou a najmladším dieťaťom. Najprv u mníšok dominikánok v ústave pre choromyseľných, neskôr v lome v bunkri. A zima 1944 / 1945 bola veľmi tuhá...
Neuveriteľný príbeh Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Na fotke najmladší Juraj so svojimi súrodencami a mamou v 20. rokoch 20. storočia. Foto – rodinný archív.
Galéria
