Povstalecká sestrička z Korytnice a Tisovca
Zažila cisára pána aj 14 prezidentov. Narodila sa totiž na konci júla 1915.
Naša dnešná hrdinka je skromná, nemá rada publicitu a aj s rozhovorom súhlasila iba po viacerých prosbách.
Hoci celý život robila zdravotnú sestru a pomáhala iným, ona sama to považuje za samozrejmosť. Aj svoje obdobie v povstaleckej nemocnici, ktoré jej pripomínajú vyznamenania od Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
V júli, keď oslavovala svoje 102. narodeniny, navštívili sme ju v Ružomberku, kde prežila väčšinu svojho života. Z okna svojho bytu sa dodnes pozerá na hory, ktoré tak kedysi milovala - práve turistike prisudzuje aj to, že po celý život mala pevné zdravie. Jej povolanie jej pripomína aj knižka o Vojenskej nemocnici a na čestnom mieste je stará fotografia ešte z detstva. Dom, v ktorom kedysi prišla na svet - ešte za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie.
V prvej svetovej vojne jej zomrel najstarší brat, krátko na to na ťažkú chorobu otec. A ona postupne dospela k tomu, že chce pomáhať. Na zdravotnú sestru začala študovať v čase, keď sama nebola nikdy u lekára a ani v nemocnici. Veľmi skoro však pochopila, že je to jej životné povolanie aj poslanie.
Jej najväčšia skúška ju čakala počas druhej svetovej vojny. Ako povstalecká sestrička pomáhala obetavo raneným v prvej poľnej nemocnici v Korytnici aj v druhej poľnej nemocnici v Tisovci.
Aj po rokoch skromne hovorí, že nebyť pomoci miestnych ľudí, nikdy by tam v provizórnych podmienkach nemohli zachrániť toľko životov.
A s ranenými v nemocnici zostala napriek riziku aj do posledných chvíľ, keď prišli nemeckí vojaci.
Tak sa aj ona sama dostala do nemeckého zajatia, zažila si ťažké výsluchy a vyšetrovania.
A keď sa jej pýtali na jej činnosť počas vojny, stále opakovala, že jej predovšetkým išlo o záchranu ľudských životov, bez ohľadu na to, kto je na akej strane. A to je to prvoradé, na čo treba prihliadať.
Ani po svojom prepustení neprestala pomáhať tam, kde bolo treba. Obrazy posledných dní vojny, keď všetci netrpezlivo čakali jej koniec, sa jej vryli do pamäti aj dodnes. Ako sestra Červeného kríža pomáhala povstalcom, ktorých Nemci deportovali do lágrov. Dodnes myslí na týchto ľudí s otázkou, koľko z nich prežilo.
A často sa pozerá späť, na minulé storočie, z ktorého sa dá podľa nej v mnohom poučiť.
„Hlavne v skromnosti," hovorí, keď sa pozerá späť.
Vypočujte si s nami príbeh zdravotnej sestry Zdenky Vicenovej, ktorá má aj vo svojich 102 rokoch pamäť výbornú ako encyklopédia a ktorá dodnes vidí pred sebou najsilnejšie obrazy svojho života.Príbeh Zdenky Vicenovej, ktorý zachytila redaktorka Soňa Gyarfašová.
Osudy Zdenky Vicenovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
