Šifrované správy z Osvienčimu
Náš dnešný hrdina Max Lieben pomáhal vyvíjať dlhé desaťročia technológie, ktoré zachraňujú ľudské životy. On sám však kedysi prežil iba náhodou.
Detstvo a mladosť v čase, keď bol on aj mnohí ďalší ľudia pre svoj židovský pôvod iba bezmennými číslami. "Začal teda Hitler v roku 1933 v Nemecku, ja som mal vtedy 7 rokov. A mne bolo hneď jasné, že to je zlé pre nás pre Židov. Samozrejme ako dieťa, noviny som nečítal," hovorí. No informácie mal z prvej ruky. "Naša rodina z Nemecka z matkinej strany, tam sa všetci, medzi rokmi 1933-1939 vysťahovali z Nemecka do Ameriky, do Anglicka, do vtedajšej Palestíny. A všetci sa na istý čas, než si vybavili protrebné doklady, zastavili u nás v Prahe.
A po večeroch sedeli s rodičmi, kde im rozprávali, čo sa deje v Nemecku. Nás deti poslali spať, no my sme vtedy zvedavo pozerali kľúčovou dierkou a počúvali, čo hovoria. Už vtedy som pochopil, že to, čo sa deje v Nemecku, je niečo strašné," spomína náš dnešný hrdina.To, o čom ako dieťa počúval od príbuzných utekajúcich pred Hitlerom z Nemecka, sa stala realitou aj po rozbití Československa. Aj v Protektoráte, kde vtedy žili. No aj vtedy túžil pomáhať.
Keď sa rozbehli transporty, v židovskom skautskom hnutí chodili pomáhať ľuďom, ktorých posielali do transportov s batožinou. Max Lieben mal vtedy 14 rokov a odnes myslí na mnohých z nich.A najmä na atmosféru, ktorá pred ich odchodom vládla. Akoby si ani neuvedomovali, kam idú.
"Raz sme prišli k jednému vedcovi, ktorý si nabalil plný kufor knihami. Čiastočne svojimi, ktoré napísal on sám a čiastočne takými, ktoré potreboval pre svoju prácu. My, mladí ľudia, sme mu vtedy radili. Zober si 5-6 tých najnutnejších a nemiesto ostatných radšej jednu deku navyše alebo topánky. Tie budú dôležitejšie pre prežitie," hovoril mu Max.
Zabudnúť nevie ani na mladý manželský pár. "Vidím to pred očami aj dnes. Do transportu si brali iba malý kufrík a klietku prikrytú zelenou dekou. V nej bol krásny, pestrofarebný papagáj. Toho si chceli brať so sebou do transportu. Radili sme im vtedy, papagája nechajte u susedov, Vy si radšej zoberte ešte kúsok chleba a teplé oblečenie. Papagáj Vás u susedov počká. Veľakrát som rozmýšľal, či sa ešte vrátili."
Aj Maxovu rodinu poslali do Terezína, odkiaľ stále odchádzali transporty smerom na východ. Ani tam nemohol byť ľahostajný k tomu, čo vidí. A s priateľmi pomáhali starým ľuďom v koncentračnom tábore."Najhoršie to mali starí ľudia z Nemecka. Odtiaľ sa v roku 1933-1939 vysťahovali celé židovské rodiny s tým, že keď sa zakorenia v cudzom svete, tak sa po nich vrátia. Lenže potom vypukla vojna a títo ľudia zostali celkom sami. A sami sa dostali aj do transportov. ," hovorí Max Lieben.
V koncentračnom tábore Terezín si mladí ľudia zorganizovali skupinu Podporná ruka.
"Chodili sme týmto ľuďom pomáhať, nosili jedlo tým, ktorí nevládali alebo sa prišli len tak sa s nimi porozprávať. Lebo títo ľudia boli opustení a mnohí tam nemali nikoho, absolútne nikoho." Max Lieben vedel, že najdôležitejšia je motivácia žiť. "Preto tí, ktorí zomierali v Terezíne, boli najčastejšie tí starí, osameli starí ľudia z Nemecka." Do transportov sa však čoskoro dostali aj jeho priatelia, s ktorými starým ľuďom v Terezíne pomáhali. Vtedy netušili, kam nákladné vlaky mieria, Vedeli len, že na východ.
"Jedného dňa nám prišiel list od kamaráta Rudiho. Obsah bol celkom všeobecný. Pracujeme tu, som tu ešte s tými a s tými. Pozdravujem Vás. A na konci podpis. Rudi, ale nie Rosen, čo bolo jeho priezvisko. Ale veľkými tlačenými NAMUT. Namut znamená po hebrejsky zomrieme.
Vtedy sme nemohli tušiť, čo to znamená," spomínal Max Lieben.A v septembri 1944 sa z Terezína dostali aj oni s bratom do transportu do Osvienčimu."Tie komíny, krematória. Vtedy sme pochopili, čo nám písal Rudi Rosen. Gastod, Namut. Zomrieme," spomína. S bratom prežili niekoľko selekcií smrti u doktora Mengeleho. A potom sa im podarilo dostať z Auschwitzu do Kauferingu, ktorý bol pobočkou v Dachau, no bol rovnako hrozný ako obávaný Auschwitz. "To boli strašné, neľudské podmienky. Ľudia tam zomierali ako muchy. Zomrel tam aj môj brat, ja som prežil len so šťastím aj následný pochod smrti."
Až doma sa dozvedel, že jeho rodičia, ktorí sa dostali do Auschwitzu mesiac po nich, išli po príchode na tú nesprávnu stranu. Z ich 35-člennej rodiny prežilo holokaust iba 6 ľudí.
Osudy 91-ročného Maxa Liebena, ktorý sa snažil po všetkom začať odznova v Izraeli a zmenil si meno na hebrejské Mordechai Livni, sme priniesli v Rádiu Slovensko. Ani tam ďaleko sa náš dnešný hrdina nedokázal odpútať od toho, čo kedysi prežil. A ako hovorí, čím je starší, tým častejšie sa v myšlienkach vracia do detstva a svojej rodnej krajiny, keď bol ešte Max Lieben.
Príbeh Maxa Liebena zaznamenala v Izraeli Soňa Gyarfašová.
Osudy Maxa Liebena
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
