Po nástupe komunistov prevádzal cez železnú oponu ľudí za slobodou. No kvôli komunistickému režimu, ktorý ho dohromady trikrát neprávom uväznil, slobodu sám stratil.
On sa tým napriek tomu nikdy nenechal zlomiť.
Vypočujte si s nami príbeh dlhoročného politického väzňa a prevádzača cez rieku Moravu, dnes 83-ročného Štefana Ružoviča. Je rodákom z Devínskej Novej Vsi a dobrým priateľom známeho spisovateľa Ruda Slobodu.
"Ak stratíte slobodu, stratíte všetko," hovorí dnes, keď začína rozprávať svoj príbeh.
Keď sa jeho rodná Devínska Nová Ves stala pohraničným pásmom obkoleseným ostnatým drôtom a plným pohraničníkov, kadiaľ chceli utekať mnohí ľudia, nedokázal byť ľahostajný a pomáhal.
„Ja som komunistov nemal rád už od začiatku. Odvtedy, keď prišli za mojim otcom agitovať v 48.roku, že má vstúpiť do strany. Otec ich vyhnal z domu sekerou a hovoril im, ani za Slovenského štátu som nevstupoval do HSĽS ani do iných čertových spolkov, nebudem vstupovať ani do vašej strany. Od toho času sme boli nepriateľmi štátu,“ spomínal.
So svojimi priateľmi založili skupinu, ktorá týchto ľudí bezpečne prevádzala na rakúsku stranu. Pri prevádzaní cez hranice používali železnú tyč, ktorú hodili na elektrické ploty. Zrazu, všetko zaistilo, vyhodili poistky a celý úsek pásma, cez ktoré sa potrebovali dostať, zostal nechránený asi 15 minút. V naplytšej časti rieky Morava sa dalo po tme prikrčený prejsť až na rakúskej strane.
V tom čase velil na hraniciach šéf pohraničnej stráže Florián Čambal, ktorý bral zásahy proti tým, ktorí chcú ujsť, ako boj.
Náš dnešný hrdina Štefan Ružovič, ktorý prevádzal v 50. rokoch si pamätá dobre aj na prípady, kedy chceli mnohí prekročiť hranice na vlastnú päsť. Nikdy nezabudne na prípad šoféra nákladného auta, ktorý prerazil závoru a prejsť chcel najplytšou časťou rieky Morava. Pohraničníci ho zastrelili až na rakúskej strane a privliekli späť do Československa.
Proti režimu, ktorý väzní občanov vo vlastnom štáte a nemá ani kúsok úcty k človeku, sa rozhodol Štefan bojovať. S otcom často počúvali rozhlasové vysielanie Slobodnej Európy či Hlasu Londýna.
Tam ľudí posmeľovali, aby zakladali protikomunistické sabotážne skupiny a utvrdzovali aj v názore, že tento drastický režim podobne ako ten nacistický čoskoro padne. Ich skupina si dala názov Sova.
Vydávali protikomunistické letáky a keď sa dozvedeli, že komunisti chcú z Devínskej Novej Vsi vysťahovať niekoľko sedliackych rodín, získajú tajne zoznamy týchto ľudí aspoň varujú.
Za svoju činnosť proti režimu dostal 7 rokov, prežil ťažké vyšetrovania v 50-tych rokoch, keď sa zobúdzal z bezvedomia po výsluchoch zabalený v plachte celej od jeho krvi, aj požiar v takzvanom tmavom dole - v Rtýni pod Krokonoš, kam sa po rokoch vrátil opäť s filmármi.
Z lágru sa pokúsil ujsť - no jeho pokus dopadol neúspešne. Podľa spoluväzňa, ktorý mu zachránil život, keď na nich strieľali zo samopalov, neskôr pomenoval svojho syna. V ďalšej väznici vo Valdiciach sa mu natrvalo poškodil zrak, čo viedlo neskôr k jeho oslepnutiu.
On sa však nikdy nesťažoval. Ani keď ho po prepustení zavreli znova. "Údajne som mal niekde povedať v češtine vetu - Ať žije československá dělnická třída a její bída. Tak mi dali poburovanie proti republike," spomína Štefan Ružovič, ktorý mohol robiť po celý život len pri tých najťažších manuálnych prácach.
A v roku 1979 zavreli odbojného nepriateľa režimu znova.
Keď prišla demokracia, veľmi sa potešil, no ako hovorí, čoskoro zistil, že chýbali demokrati a iba komunisti prehodili kabáty. Keď sa proti tomu v práci ozval, dostal po novembri od nich výpoveď.
"Ja som idealista. A hoci viem, že tie najkrajšie a najlepšie veci sú len v našich predstavách, stále verím, že bude lepšie," hovorí.
Reláciu Osudy, ktoré písalo 20.storočie o Štefanovi Ružovičovi pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.
Osudy Štefana Ružoviča
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
