Dnes 93-ročný pán Jaroslav Gustafík žil v Petržalke, ktorá pripadla po Mníchovskej dohode spolu so Sudetami a Devínom k nacistickej Tretej ríši. Je jedným z posledných pamätníkov, ktorí môžu hovoriť o živote pod okupáciou hitlerovského Nemecka - v tieni hákového kríža.
Deväťdesiattriročný pán Jaroslav Gustafík si spomínal, ako tu nacisti zakázali hneď na druhý deň všetky spolky aj politické strany. On mal 13 rokov a bol vášnivým futbalistom. Ale nacisti zakázali aj všetky futbalové kluby, mohol zostať jediný - ten nemecký.
Jeho rodina sa hneď snažila odtiaľ dostať preč. Byrokracia však trvala dlho. "To máte jedno, či ste u nás alebo v spriatelenej Tretej ríši," povedali jeho rodine, keď sa ich žiadosť dostala na rad, na ministerstve vnútra pod kuratelou Alexandra Macha.
"A tak sme zostali ďalších šesť a pol roka trčať v Petržalke," spomínal si aj na to, že keďže jeho rodina stotožnená s ideálmi prvej republiky odmietla prijať nemecké občianstvo, nemohli prejsť po celý čas okupácie na druhú stranu Dunaja, do Bratislavy.
Hneď na druhý deň už boli iba nemecké školy. Učitelia, ktorí ich učili nemčinu ešte za prvej republiky a z ktorých bol jediný presvedčený nacista, postupne museli narukovať do Wehrmachtu.
"A všetci tam padli. Ten Patzner, ktorý bol fanatickým nacistom, bol prvý z nich," spomínal Jaroslav Gustafík.
Postupne rukovali aj jeho spolužiaci. "Petržalka bola postupne vyľudnená. My sme už len videli - tá mamička má čiernu šatku, tá sestra,...," hovoril.
Počas okupácie mu zomrel brat, jeho bratranca vyšetrovalo za údajnú sabotáž gestapo,
Ale spomína si aj na ľudí, ktorých gestapo umlčalo a umučilo. Aj na presné mená. Všetko bývalí legionári spojení s prvou republikou.
"Bolo tu niekoľko desiatok takýchto ľudí. Pán Práger, to bol tiež jeden z tých legionárov, ten zahynul v koncentráku. Jeho manželka prišla z koncentráku domov, tá sa vrátila. Potom pán Zemánek. Dvaja študenti Struška a Tomeček, len o niečo starší chlapci, pašovali vo svojich učebniciach správy pre odboj. Ale našiel sa človek, čo ich prezradil. Prvého umučilo gestapo už pri vyšetrovaní, druhý zahynul v Dachau," spomínal pán Gustafík.
Aj na pána Reichla, ktorého umučilo gestapo pri výsluchoch. Za to, že počúval londýnske rádio. A nacisti to brali ako závažný trestný čin.
Celá Petržalka sa navyše zahalila do tmy. Nesvietilo verejné osvetlenie, pod prísnymi sankciami bolo zakázané po zotmení v nacistickej Tretej ríši svietiť. Akoby to vystihovalo ponurosť doby.
O všetkom napísal pán Gustafík aj knihu Spomienky Staropetržalčana.
Veľmi rád však spomínal na oslobodenie.
"Vybrali sme sa partia študentov cez pontónový most po šesť a pol roku na druhú stranu Dunaja do Slovenského národného divadla na predstavenie Modrá ruža. Hral tam náš bývalý triedny učiteľ ešte z čias Československej republiky Štefan Winkler, ktorý musel po okupácii Petržalky odísť a neskôr sa dal na hereckú dráhu. To ma tam ťahalo, aj mojich spolužiakov. A tam som akosi prvýkrát po 6 a pol roku po prvýkrát vstúpil na pôdu, kde sa vytvorila obnovená Československá republika..."
Osudy Jaroslava Gustafíka
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
