Osudy Ľudovíta Šramka

Osudy, ktoré písalo 20. storočie

Osudy Ľudovíta Šramka

10. 02. 2019 11:00

Pilot z Baťovej obuvníckej dielne.

Pri jeho nedožitej storočnici (narodil sa 8. februára 1919) si v najbližších Osudoch pripomenieme spolu príbeh jedného z našich československých letcov - plukovníka Ľudovíta Šramka.

Stať sa pilotom a letcom bolo jeho snom v mladosti, no nikdy si ani len nedovolil na to myslieť a dúfať v splnenie tohto sna. "Keď sme s otcom kosili v Revúcej na tých prenajatých lúkach a nad nami letelo lietadlo z tej pravidelnej linky Bratislava-Košice, vždy som na chvíľku zastal a rozmýšľal, aký to musí byť pocit. Nikdy ma nenapadlo, že aj ja raz budem pilotom," spomínal, ako s nadšením pozoroval lietajúce stroje.

V období medzi 2 svetovými vojnami príležiitostí veľa nebolo a český riaditeľ Sládek ho ako jedného z najšikovnejsích študentov odporučil k Baťovi.

"Ja som si myslel, Baťa, to sú topánky a nič iné. Ale veľká chyba, veľký omyl. Baťa mal aj letisko, vlastné letisko v Otrokoviciach," spomínal. Po pol roku v obuvníckej dielni bol interný nábor do strojární. "Zlínska letecká akciová spoločnosť. Tam sme pracovali na našom prototype lietadla Zlín XII., ktoré mohlo dokonca pristávať na lyže," usmieval sa. A tu prišla príležitosť po prvýkrát si zalietať.

"Vtedy existovali v Československej republike aj dve pilotky – Veletová a Železníková. Tá jedna ale bola zamestnankyňa u Baťu. A s tou som prvýkrát letel, bol to taký štart aj pristátie, mala veľkú trému zo mňa, asi bola zamilovaná do mňa," usmieval sa po rokoch.

A vtedy sa zamiloval aj mladý Ľudovít – nie však do pôvabnej pilotky, ale do lietania.Vo voľnom čase sa začal venovať plachteniu. Lenže z milovníkov lietania sa mali stať v čase, keď už hrozilo napadnutie Nemecka - bojovníci.

„To bola tá akcie tisíc pilotú v republice. V tom čase, keď hrozilo už napadnutie zo strany Nemecka, bolo potrebné zvýšiť aj naše letectvo. Začala sa v aerokluboch v Čechách, na Morave, na Slovensku aj v Podkarpatskej Rusi takzvaná predvojenská výchova. Pamätám sa, že mi ako nie osemnásťročnému musel podpísať reverz otec jeho ťažkou obuvníckou rukou. A kvapky sĺz boli roztopené na tom papieri a atramente," spomínal.

Odišiel do Olomouca a pripravený bol brániť svoju vlasť. Výcvik však nedokončil, pretože došlo k rozbitiu Československa a oni boli presunutí do Piešťan. "Keď sme odchádzali z toho Olomouca, po celej ulici boli už červené zástavy s hákovým krížom. Takže koniec ideálom."

Ako slobodomyseľní letci vnímali nemecký diktát iba ťažko, aj on sa zakrátko zapojil do odboja. Nerozumel však niektorým svojim súputníkom, ktorí uprednostnili lietanie pred ideálmi a lietali s Nemcami.

"Izidor Kovarík a Ján Režňák. V jednej pilotnej škole sme boli a takto dopadli. Dostávali nemecké vyznamenania," krútil hlavou aj po rokoch.

On s letkou kapitána Haluzického odišiel do povstania - no bez svojho lietadla a bojoval tu ako pešiak. Tu sa mu podarilo získať muníciu pre povstaleckú armádu, za čo ho neskôr vyznamenal generál Rudolf Viest.

Aj na sklonku vojny dostal dôležitú úlohu. "Mal som pripraviť košické letisko na prílet Slovenskej národnej rady - z Moskvy aj z Londýna. Ale také rozbité letisko, nedalo sa pristávať. Muži boli zasa na fronte. Tak som vyhlásil, že sa bude letisko opravovať a na druhý deň prišlo toľko dievčat. Do troch dní som hlásil, pristávame," spomínal s úsmevom.

Za odmenu dostal aj pozvánku na rokovanie, kde sa prijímal Košický vládny program.

"Na takú vážnu vec bolo však potrebné zabezpečiť hymny. Vojenská kapela však bola ešte s vojakmi na fronte, veď sa stále ešte bojovalo. Nakoniec však našli cigánsku kapelu. Keď tí však len po košických baroch do uška hrávali, nedalo sa nič robiť, Kde domov muj hrali ako trávnicu a Nad Tatrou sa blýska hrali ako čardáš. No nič sa nedalo robiť, vojna je vojna, musí sa improvizovať," usmieval sa.

Pokojné obdobie dlho netrvalo, pretože prišli turbulencie 50. rokov.

Vypočujte si s nami príbeh pilota, ktorý začínal lietať v Baťovej obuvníckej dielni, z milovníka letectva
sa stal bojovníkom, no do povstania nakoniec odišiel bez svojho lietadla.

Za svoje smelé pôsobenie v odboji neskôr získal aj vyznamenie z rúk generála Viesta. No letectvu zostal verný až do posledných chvíľ svojho života – ešte ako 93 ročný v roku 2012 sa zúčastnil spolu s ďalšími starými letcami testovacieho letu moderného vládneho špeciálu.

Tam sa s ním zoznámila aj autorka tejto relácie. "Som ročník 1919 a nikdy by som si nebol pomyslel, že raz budem letcom. A som rád, že som sa vo svojom veku dožil tohto pokroku supermoderného letectva."

Ľudovít Šramko zomrel 27. apríla 2015.

Jeho príbeh si však pripomenieme v tomto roku, kedy si budeme pripomínať štefánikovský odkaz, ktorý aktívne udržiaval v Slovenskom leteckom zväze generála Milana Rastislava Štefánika aj v čase, keď si budeme pripomínať 75 rokov od Slovenského národného povstania. No najmä v období jeho nedožitej storočnice.

Osudy Ľudovíta Šramka
Stiahnuť audio súbor

 

Autorka: Soňa Gzarfášová; foto: archív

Živé vysielanie
??:??