Osudy Alexandra Domana a Ailsy Domanovej

Osudy Alexandra Domana a Ailsy Domanovej – Pri 75.výročí operácie Overlord

Tajní ich volali Rómeo a Júlia 

V tejto časti relácie vám prinášame príbeh britskej zdravotnej sestry Červeného kríža, ktorá počas druhej svetovej vojny pomáhala zraneným a v jej manžela, československého dôstojníka a hrdinu odboja, ktorého spoznala v jej rodnom Anglicku. V Československu, kam ho neskôr nasledovala, ich šťastie nečakalo.

„Boli sme pekný pár," hovorí naša hrdinka Ailsa Domanová, keď listuje starými fotografiami. "Tajní nás volali Rómeo a Júlia.“

Boli to dvaja ľudia, ktorým bolo súdené, aby sa stretli a prežili spolu celý život. Zoznámili sa ešte počas druhej svetovej vojny, keď sa práve v tých pohnutých časoch do seba zaľúbili na prvý pohľad.

Československých bojovníkov proti nacizmu podporovala vo Veľkej Británii aj rodina našej dnešnej rozprávačky a dvere pre nich tu boli vždy otvorené. Raz k nim zavítal aj mladý československý dôstojník Alexander Doman. Medik, ktorí ušiel z rozbitej republiky, aby bojoval proti nacizmu.

"V apríli 1944 moja mama oslavovala narodeniny. Volala jej vtedy kamarátka, že sa oneskoria, lebo sprevádzajú dvoch Čechoslovákov. Mama vtedy len povedala, vezmite ich so sebou a prestreli sme ďalšie dve miesta," spomínala Ailsa krásnou slovenčinou.

Dodnes si pamätá aj moment, keď Alexandra sledovala zo schodiska a stretli sa im pohľady. "On si všimol, že ho niekto sleduje, to som bola ja," smiala sa. Zišla dole a zoznámili sa. "A tak som sa zoznámila s mojim budúcim manželom."

O pár dní u nich zvonil telefón, ktorý zdvihol jej otec. "Volá ten československý dôstojník, chce Ťa pozvať do kina. Tí Čechoslováci sú nejakí rýchli," podotkol.

Prežili spolu pekný čas, hoci ich prvé schôdzky v kine prebiehali v čase bombardovania Londýna.

Po troch mesiacoch od zoznámenia sa však ich cesty mali definitívne rozdeliť – a výsadkár Alexander, ktorý sa pripravoval pôvodne na akciu proti Heydrichovi bol po tom, čo boli úspešní Gabčík a Kubiš, prevelený na bojové operácie do 2. paradesantnej brigády do Sovietskeho zväzu.

"Občas chodili listy, no čoskoro prestali," spomínala.

A čoskoro po jeho odchode čakala našu dnešnú hrdinku strašná správa.

"Chodili sme predtým do klubu, kde boli aj československí dôstojníci. Jeden z nich hrával s manželom futbal. On stále volal na môjho manžela "mladé kosti, mladé kosti". Nevedela som, čo to znamená. Neskôr mi manžel vysvetlil, že je to narážka na mňa, mala som vtedy osemnásť rokov a bola som tým veľmi urazená," spomínala. Teraz ju však plukovník volal s tým, že jej chce povedať vážnu vec.

"Že na Dukle bola veľká bitka, úplný masaker. Že možno je ranený, možno mŕtvy," hovorí Ailsa Domanová.

Ona stále dúfala, že žije.

"Až neskôr som sa dozvedela, že už pri našom prvom zoznámení povedal svojmu priateľovi, že stretol dievča, ktoré ak prežije vojnu, vezme si za ženu."

V tom čase ako britská sestra Červeného kríža pomáhala zraneným. Keď sa dostal do ich nemocnice mladý zostrelený nemecký letec, spriatelili sa - vojna si nevyberá, nikto ju nechcel. Pomohla, aby dal správu o tom, že žije, svojej rodine.

Nakoniec aj jej prišla od Alexandra správa. Telegram. "Žijem, som zranený, píšem. Alexander."

Jej budúci manžel sa opäť zapojil do bojov - ako partizán sa ešte stihol zapojiť do povstania a prežil aj pochod smrti.

Nakoniec sa dočkali konca vojny. Alexander patril k delegácii, ktorá po jeho úteku priviedla naspäť Jozefa Tisa a neskôr išiel ešte zastupovať Československo na Norimberský proces s nacistickými zločincami do Nemecka.

Museli prejsť ďalšie dlhé mesiace, kým sa znova stretli.

"Zazvonil, ja som otvorila a spýtala som sa ho, zasa si tu? Ale dúfam, že nielen ja tri mesiace."

Nie, ja som tu navždy."

A navždy mali spolu stráviť aj celý život. Alexander ju požiadal o ruku, mladí manželia ss neskôr zúčastnili ako čestní hostia v Buckinghamskom paláci aj kráľovských zásnub - na tie ich pozvala dnešná kráľovná, vtedy ešte princezná Alžbeta II.

Hoci dostal vynikajúce miesto na ministertsve letectva v Anglicku, Alexandra to ťahalo domov.

"Načo som bojoval vo Francúzsku, Rusku, v povstaní?" pýtal sa. "Bojoval som ako demokrat za svoju vlasť, chcem sa tam vrátiť."

Keď sa v roku 1948 vrátili do Československa, kde túžil Alexander žiť, čakalo ho ako väčšinu dôstojníkov zo západného odboja degradovanie, vyšetrovanie a prenasledovanie.

Svojim peklom si prešli aj ich anglické manželky. "Asi polovica z nich sa vrátila domov," spomína Ailsa.

"Nútili ho, aby vstúpil do strany a rozviedol sa s tou Angličankou. Do strany vstúpiť odmietol a povedal, s mojou manželkou sa nerozvediem ani za tri také republiky. Je to moja žena, s ktorou budeme v dobrom aj zlom. A tak som dodnes tu," usmieva sa Ailsa Domanová, ktorá onedlho oslávi 92 rokov. Dnes je považovaná za neoficiálnu ambasádorku Veľkej Británie na Slovensku.

Jej príbeh, ktorý zachytili a spracovali Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský, si propomíname v roku 30.výročia od nežnej revolúcie, ale tiež 75 rokov od operácie overlord, počas ktorej ako sestrička pomáhala zraneným.

Angličanka, ktorá zostala svojmu manželovi po boku vždy aj v tom najhoršom v období komunistických perzVeď ako sama hovorí, našla u nás po druhej svetovej vojne svoj druhý domov.

Zdroj foto: Archív Ailsy Domanovej, Pavel Hroch - Tváre vzdoru, Ministerstvo obrany, tasr - na súčasných fotografiách s generálom Milanom Píkom, s ktorým si pravidelne pripominali Deň vojnových veteránov, Poppy Day

Osudy Alexandra Domana a Ailsy Domanovej Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.