Osudy Júliusa Višňovského a jeho otca

K letectvu ho priviedla láska k prírode - a k láske prírode otec zavraždený neskôr v Sachsenhausene

Hrdina a rozprávač našich dnešných osudov je prasynovcom slovenského konštruktéra vrtuľníka Jána Bahýľa, s ktorým má spoločnú lásku k letectvu. "Lietanie má v sebe určité čaro, ktorí núti človeka zažívať to všetko zas a znova. Tie hradby oblakov, modrá obloha a pohľad na matičku zem," hovoril poeticky. Najstarší člen Slovenského leteckého zväzu Július Višňovský, ktorý na začiatku júla oslávil krásnych 90 rokov, však hovorí, že jeho túžba pozerať sa na svet z vtáčej perspektívy, má korene v obyčajnej láske k prírode.K tej ho viedol jeho otec, ktorý bol po celý život vzorom. Nielen o lietaní, no predovšetkým o otcovi, ktorý ovplyvnil jeho životné názory a cesty, bude aj dnešný príbeh. "Lásku k prírode. Tvoril si herbár, ktorý som potom dal do Slovenského národného múzea. On učil, či bol v triede, či doma. Stále bol učiteľom," spomínal.

Nielen láska k prírode, ale aj spravodlivosť bola hodnotou, v ktorej vtedy žili. A ako veľký vlastenec, ktorý miloval krajinu, v ktorej žil, sa jeho otec zapojil v nespravodlivej dobe, v období druhej svetovej vojny, aj do odboja. Bolo to len krátko po nástupe ľudáckeho režimu. "Tam sa tej Beluji robil spojku partizánskej skupine pod Sitnom," spomína syn, ktorý sa však o podrobnostiach otcovej činnosti dozvedel až oveľa neskôr. O tom, že spolupracoval s Ladislavom Exnárom a jeho skupinou už od roku 1941. A otec neváhal napriek obrovskému riziku pomôcť vtedy tým, ktorí pomoc potrebovali. Jedným z nich bol aj ruský zajatec Míša. "Prečo nenapíše mame, že žiješ?" pýtal sa ho náš dnešný hrdina.  On hovoril? "Keď som odchádzala, moja mama veľmi plakala. A keď som jej nepísal o sebe nič, plakala by od radosti. A keby som sa nevrátil, plakala by znovu. Preto jej nedávam nič vedieť."

Dodnes nevie, ako skončil ruský partizán, ktorý sa stal takmer členom ich rodiny. A či na konci vojny plakala jeho mama od radosti alebo od žiaľu. Pre nich samých prišla čoskoro obrovská rana, bolo to už po potlačení Slovenského národného povstania. Otca odtransportovali do koncentračného tábora. Po povstaní sa totiž vrátil na Beluju, kde chcel učiť, veď učenie bolo jeho láskou. Niekto ho však udal a odvliekli ho najskôr do Banskej Štaivnice a potom do Serede. K nim domov ubytovali potom dvoch nemeckých vojakov. Mladý Július sa v tom čase učil nemčinu, tak im prekladal. "Nie každý mal to šťastie, že prišli dobrí ľudia. Ktorí keď boli sme sami, tak sa učesal nabok, výsmešne napodobnil Hitlera a povedal - Hitler kaput. Keď sme im hovorili, že otca odvliekli, zamračili sa a povedali kaput. Neviem, či už vtedy vedeli, že existujú koncentračné tábory a preto sa k nám správali tak slušne... Trávili sme spolu aj Vianoce. Dodnes neviem, ako skončili a či sa vrátili k svojim rodinám. Boli to obyčajní ľudia, Kanonenfutter, nápľn do kanónov," hovoril pán Višňovský.

Až po vojne sa dozvedel, že jotcova stopa sa stráca v nacistickom zajateckom tábore Sachsenhausen. A podľa dostupných svedkov zomrel na pochode smrti.

Často myslel na otca a myslí naňho aj dnes, v čase, keď si čoskoro pripomenieme 75 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania a čoskoro aj 75 rokov odkedy otca odvliekli. Náš dnešný rozprávač, pilot a letec Július Višňovský sa k jeho príbehu vracia často v spomienkach. Spomienky, to je jediné, čo mu po týchto časoch zostalo. Často myslí na to, čo by povedal otec na jeho letecký sen, ku ktorému sa dostal náhodne - a ktorý ho zlákal práve vďaka láske k prírode.

Okrem príbehu otca, ktorý bol preňho vzorom, spomínal pán Višňovský aj niekoľko leteckých spomienok. Na svoje životný osudy spomína aj v autobiografickej knihe Lietajúce spomienky, v ktorej má motto: "Spomienky sú cesty života, po ktorých ideme spiatky, bez nich je samá prázdnota a život náš tak krátky.K spomienkam na letectvo, ktoré bolo jeho láskou, ale aj na otca, ktorý ho priviedol k láske k letectvu budeme aj v najbližších osudoch, ktoré pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.