Reláciu Biele miesta venujeme tentokrát politickému procesu, po ktorom nasledoval najdôležitejší dokument kritizujúci komunistický režim v časoch normalizácie - Charta 77. Od spomínaného politického procesu totiž v septembri uplynulo 45 rokov.
Boli originálni, experimentálni, invenční, avantgardní, divokí a v mnohých ohľadoch predbehli svoju dobu. Aj preto hrali takmer 20 rokov podzemné symfónie. Poburovali svojím zjavom aj tvorbou, pretože tvorili slobodné umenie v neslobodnej dobe. Reč je o legendárnej hudobnej skupine Plastic People of the Universe.
„Oni si len chceli hrať svoju muziku a nesnažili sa politizovať, ich politizoval ten režim," hovorí náš dnešný hosť.
Hudobná skupina, ktorá vznikla mesiac po okupácii Československa a priniesla na hudobnú scénu niečo celkom nové, sa stala podobne totiž pre súdruhov v komunistickom Československu tŕňom v oku. A prejavilo sa to niekoľkokrát - napríklad v roku 1974 pri koncert, ktorý nikdy neodohrali.
„Spustila sa mašinéria dohnaná až do takých rozmerov, že z Rudolfova do Českých Budějovíc tlačili celý ten kordón tých "máničiek", narážali do nich autami. Tých 5 kilometrov museli utekať peši. Nahnali ich do podchodu, kde na nich z jednej strany pustili vlčiakov, z druhej strany bili tých ľudí obuškami. Pamätníci hovoria, že po tomto zásahu zostala v tom podchode centrimetrová vrstva krvi."
No keďže legendárni Plastici hrať neprestali, o dva roky neskôr - presne v roku 1976 nasledoval politický proces.
„Zatkli dosť veľa ľudí z undergroundu a mali naň väzby, čo je vlastne paradoxom, boli to všetko ľudia robotníckych povolaní. To bol taký biľag pre ten režim, že oni si vlastne zatvárajú rpbotnícku triedu. Lebo tí ľudia nemohli nič iné vykonávať."
V časoch tvrdej normalizácie vtedy skúsili to najhoršie z komunistického režimu.
„Vyšetrovacia väzba trvala dosť dlho a nakoniec tie rozsudky dostali vlastne štyria - a to bol Magor, teda Ivan Martin Jirous, Vratislav Brabenec, Sváťa Karásek a Pavel Zajíček."
A celý proces bol len vyústením toho, ako režim v tých časoch pristupoval proti nezávislej kultúre.
„Bola okolo toho urobená neskutočná propagandistická kampaň. Tá vlastne začala už začiatkom sedemdesiatych rokov a to vlastne vyústilo tým procesom s Plastikmi. V 71. bežal v Československej televízii taký program, že když máš dlhouhý vlas, nechoď medzi nás...,kde pán redaktor z Československej televízie chodil po ulici a pýtal sa ľudí, či sa im páčia muži s dlhými vlasmi.."
Faktom je, že proces s Plastikmi sa stal priamym dôvodom na vznik Charty 77, ktorá sa dnes považuje za najostrejší prejav proti komunistickému režimu porušujúcemu v komunistickom Československu tie najzákladnejšie ľudské práva. Akú úlohu pri jeho páde zohrali vlastne legendárni Plastici, ktorým písal texty aj filozof Egon Bondy a prečo sa bál tak veľmi komunistický režim nezávislej kultúry a tvorby?
„Západná rétorika prezentovala Plastikov ako kapelu, ktorá rozbila boľševický režim v Československu. Koniec koncov to povedal kedysi aj Solženicyn - že taký kolos ako Sovietsky zväz môže rozbiť len elektrická gitara."
O politickom procese s hudobnou skupinou Plastic People of the Universe aj ich podzemných symfóniach budeme dnes hovoriť so znalcom undergroundovej kultúry, slkvelým hudobníkom a absolventom Vysokej školy múzických umení Petrom Markovským. Ale počuť budete aj spomienky Františka Čuňasa Stárka, ktorý bol v nadväznosti s týmto procesom súdený a v slobodnej dobe o ňom napísal knihu. To všetko doplnené samozrejme doplnené Plastikmi a tým najlepším z ich tvorby.
Biele miesta - politický proces s Plastikmi
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Archív foto: Plastic People of the Universe
