Príbeh, ktorý Vám v najbližších Osudoch prinášame, znie zo začiatku, akoby bol vystrihnutý z klasických románov červenej knižnice, jeho koniec bol však úplne iný. Zostal po ňom iba rozlúčkový list...
On pochádzal z rodiny ruského cárskeho vojenského lekára, ona z rodiny ukrajinského kulaka.
Obaja ušli pred nastupujúcim boľševickým režimom zo svojich rodných krajín, a obaja našli svoj nový domov práve v medzivojnovom Československu. A práve tu sa spolu po prvýkrát stretli, zaľúbili a nakoniec sa zosobášili.
Písal sa vtedy rok 1941 a mladí manželia Alexander a Zina Vozjanovovci prežívali napriek vojne šťastné obdobie. On získal ako skvelý odborník miesto banského inžiniera v Hodruši-Hámroch. A popri tom pomáhal odboju.
Čoskoro sa im narodili aj dve dcérky.
Toto pekné obdobie, ktoré mladí manželia prežívali v Banskej Štiavnici, však netrvalo dlho. A tomu, pred čím sa kedysi snažili uniknúť, nakoniec neušli...
Bolo to paradoxne na konci vojny.
Mladého otca rodiny a Alexandra Pavloviča Vozjanova odvliekli na konci vojny ako ruského emigranta vojská NKVD do stalinských trestaneckých táborov zvaných gulag.
Zo Štiavnice zobrali takto štyroch mužov, boli to všetko emigranti ruského pôvodu a oni mali presné zoznamy.
Mladá Zina zostala sama s dvoma malými dcérkami. Prvá mala 2 a pol roka, druhá iba rok.
A ona nevedela, čo bude ďalej.
"Mama uplakaná, nešťastná. Mala iba 22 rokov a zostala vdova s dvoma malými deťmi, bez existencie. Bola veľmi krásna, ale nikdy si nevedela predstaviť, že by žila s niekým iným," spomínala staršia dcéra Naďa, ktorá bude rozprávačkou tohto príbehu.
Neboli vyhlásení za nezvestných, snažili sa ich hľadať prostredníctvom Červeného kríža alebo Červeného polmesiaca. Počúvali Slobodnú Európu, kde sa hovorili aj o ľuďoch odvlečených do gulagov.
Po Víťaznom februári, keď sa chopili moci v Československu komunisti, sa o tom, čo sa stalo na konci vojny, už hovoriť nemohlo.
Napriek všetkému stále verili, že sa otec raz vráti. "Vždy som brala s pokorou do rúk jeho fotografiu a v duchu sa s ním rozprávala. Vybájovala som si, aké by to bolo, keby tu bol..."
Po trinástich rokoch prišiel domov z gulagu ich sused. Od neho sa dozvedeli, že práve
tam krátko po svojom odvlečení zomrel aj ich otec. Napriek tomu ešte dlho stále tajne dúfali.
„Stále som spriadala plány, že sa podobám na svojho otca, znamienko mám nad ústami tam, kde on... Že raz nastúpi do autobusu, ktorým chodím do školy a on ma určite spozná. Ale rozprávka sa nesplnila, zmaturovala som a vtedy som pochopila, že už to asi nikdy nebude možné," spomínala staršia dcéra.
Práve ona, pani Naďa Evansonová, rodená Vozjanovová, bude rozprávačkou nášho dnešného príbehu. Ale hovoriť bude aj o tom, ako to prežívala a vnímala vtedy ešte len detskými očami.
Osudy, ktoré písalo 20.storočie spoločne pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.
Osudy rodiny Vozjanovovcov
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Foto: Archív rodiny Vozjanovovcov
Foto: Archív rodiny Vozjanovovcov
Galéria
Autorka: Soňa Gyarfašová
