K blížiacemu sa výročiu polstoročia od augustových udalostí sme pripravili špeciálnu reláciu s názvom Rok 1968 - čas sklamaní. Hovorí tom, ako vnímali tento reformný, ale aj tragický rok bývalí politickí väzni z temných 50. rokov. A či verili v reformu režimu, ktorý im kedysi tak ublížil.
Český spisovateľ František Šedivý sa dostal na slobodu po politickom väzení až v roku 1964, už o štyri roky neskôr sa začal angažovať v prvej organizácii politických väzňov K231 pomenovanej podľa paragrafu zákona na ochranu republiky.
Nielen v K231, ale aj v jej slovenskom protipóle s názvom Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv, ktorá si dala za cieľ chrániť aj dovtedy pošliapávané práva, sa angažoval politický väzeň Anton Tomík - to je ten akčný hrdina, o ktorom som tu už často písala a ktorý v roku 1955 ušiel z jáchymovského tábora tunelom.
Len v máji 1968 vychádzal zo starobylej väzenskej pevnosti vo Valdiciach ako jeden z najdlhšie väznených politických väzňov Dobroslav Pustaj - po 16 rokoch. Vonku ho už čakala vládna limuzína, ktorá ho rovno z väzenia odviezla za bývalým spoluväzňom z Leopoldova, vtedy už reformným ministrom vnútra Josefom Pavlom. Človekom, ktorý vo väzení zakladal katedry marxizmu-leninizmu si ešte toho mali dosť čo povedať. Reformný minister mu tvrdil, že režim je iný a časy sa menia.
Pre Branislava Tvarožka, väzneného oboma totalitami, bol rok 1968 silný najmä v tom, že sa po rokoch, čo komunistický režim zaznával štefánikovskú a legionársku tradíciu, stretli na tomto mieste znova tisíce ľudí. O to väčší zlom bol preňho vpád vojsk Varšavskej zmluvy a následná normalizácia. Hoci ho tešilo, že ešte v 69. roku sa napriek možným perzekúciam stretli na Bradle tisíce ľudí- Medzi nimi aj poslední československí legionári z prvej svetovej vojny zaznávaní režimom, jeden z nich bol jeho spoluväzeň z Jáchymova.
Politický väzeň Bedřich Jonáš, ktorý bol v 50. rokoch väznený za neúspešný útek za hranice, sa nebál prejaviť ani po roku 1968 a okupácii, s ktorou nesúhlasil. Za letáky si ako väzeň normalizácie odsedel ďalšieho pol roka.
Rok 1968 však znamenal nové nádeje pre perzekuvoaného príslušníka Royal Air Force Milana Píku. Konečne prišla možnosť očistiť meno jeho otca, ktorý sa stal prvou obeťou justičných procesov v komunistickom Československu. Na rehabilitačnom súde bolo miesto otca už prázdne, ktosi z priateľov tam vtedy doniesol iba kyticu ruží. Počas začínajúcej normalizácie sa stala rehabilitácia však iba zdrapom papiera. A synovi režim nedovolil ani len umiestniť malú pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome. Stalo sa to až po dlhých rokoch, krátko pred zmenou, v júli 1989.
Na obrázku Dobroslav Pustaj v Prahe - po nežnej revolúcii.
Rok 1968 – čas sklamaní
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
