Tieň čiernych výložiek
"Chodievam posledné roky do vojenských kúpeľov do Piešťan a tam stále stretávam rôznych plukovníkov a generálov, ktorí sa ma pýtajú, akú som mal na vojne hodnosť. A sú prekvapení, keď im poviem, že ja som mal len čierne výložky. A že som ťažil uhlie pre Čepičku. Nuž, potreboval uhlie, tak sme mu ho išli naťažiť," spomína veselo rozprávač našich dnešných Osudov.
Životný príbeh, ktorý Vám dnes prinášame, by sme mohli nazvať príznačne aj symbolickým názvom Slúžili sme za Čepičku. Možno aj Vám je známa táto parafráza z legendárneho českého filmu Čierni baróni, ktorá vznikla podľa rovnomennej literárnej predlohy spisovateľa Miloslava Švandrlíka. Umelecké spracovanie je skôr akýmsi úsmevným rozprávaním, ale oproti realite iba zľačujúcim rozprávaním. Náš dnešný hrdina, ktorý nám bude rozprávať o svojich životných cestách, prešiel v ťažkých 50-tych rokoch tými skutočnými vojenskými tábormi nútených prác.
V takzvaných pomocných technických práporov sa mali v období budovania komunistického režimu prevychovať všetci tí, na ktorých režim ukázal prstom v čase, keď už väzenia v Československu boli plné politických väzňov.
"My sme boli synovia živnostníkov, roľníkov, vysokoškoláci, ktorých chceli odsúdiť, ale nevedeli, za čo. Tak nás hodili do ptp. Zbraň sme samozrejme nedostali, lebo sme nemali dôveru pracujúceho ľudu. Tak nech si ju nechajú! Jedinou našou zbraňou boli krompáč a lopata," hovorí dnes.
Náš dnešný hrdina a rozprávač celého nášho príbehu Kliment Krutý si však spomína, že zlá na celej situácii nebola ťažká práca, na ktorú neboli pripravení, ale predovšetkým nálepka, ktorú im dal režim.
"Najviac ľutujem tých vysokoškolákov, celý život pred nimi a zrazu koniec. Chlapci plakali. Tým baníkom, ktorí s nami pracovali, hovorili, že my sme nejakí lotri a podobne. Až neskôr pochopili, že ti nie je pravda a začali medzi nami vznikať kamarátstva."
A vojaci s čiernymi výložkami na Ostravsku, kde pracovali, získali aj sympatie ľudí. Bolo to aj preto, že boli symbolom akejsi revolty proti režimu, ktorý v tom čase už vo veľkom zatváral a prenasledoval.
A ktorý začínalo v 50-tych rokoch čoraz viac ľudí pre jeho nespravodlivosť z celej duše nenávidieť.
"Chodievali sme do reštaurácie Fénix, tam boli rôzni herci, ktorí nás zdravili. A jeden z kamarátov mi hovorí, pozri Klimente, my sme predsa len čosi"
Náš hrdina Kliment Krutý sa dostal do pomocných technických práporov kvôli rodinnej pekárni, ktorú im ako živnostníkom režim znárodnil, no viac ako jeho vlastný osud ho trápilo, že sa celou situáciou trápia jeho najbližší. "Mama sa naplakala. Najmä keď som utrpel ten úraz a mal zdravie poškodené prakticky na celý život."
A hoci si nálepku čierneho baróna niesol so sebou ďalej, on sa nenechal zlomiť a predsavzal si, že aj tú skúsenosť, ktorá bola trpká, premení na niečo dobré.
Osudy Klimenta Krutého
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
