Osudy Magdalény Zadorovej

Osudy, ktoré písalo 20. storočie

Osudy Magdalény Zadorovej

09. 02. 2020 10:41

Storočná Magdaléna Zadorová prežila Osvienčim a hovorí – zmysel vecí musíte hľadať v každom momente vášho života.

Naša dnešná hrdinka a rozprávačka oslávila nedávno krásnych sto rokov, no len málokto by hádal jej skutočný vek. Noblesná a elegantná dáma, ktorá ešte aj dnes chodí bez akejkoľvek opory či paličky, však pripomína čímsi čaro medzivojnových čias, veď práve vtedy prežila tie najkrajšie roky. No zároveň ide s dobou. Veď aj naše stretnutie a rozhovor sme si dohodli spolu cez internet. „Ja mám počítač od narodenia.

Nie od môjho narodenia, ale od narodenia počítača,“ usmieva sa 100-ročná pani Magdaléna Zadorová, ktorá je mimoriadne činorodá je aj dnes – veď napríklad doteraz vyučuje svoje milované cudzie jazyky.

„Angličtinu a nemčinu. Teraz mám takých piatich žiakov,“ hovorí s úsmevom. Študovať cudzie reči bol kedysi aj jej veľký sen. „Chcela som študovať nemčinu a francúžštinu. Hneď po maturite som chcela pokračovať v štúdiu ďalej. Mala som veľkú radosť, keď som zložila prijímačky, aby som mohla pokračovať,“ spomínala. Veď k jazykom ju viedol už jej otec. Ten kládol dôraz na vzdelanie a hovoril svojim deťom, že musia hovoriť všetkými jazykmi, ktorými sa hovorí v mladej Československej republike. Ona si však svoju túžbu nakoniec splniť nemohla. Jej rodné Košice pripadli po Viedenskej arbitráži v roku 1938 k Maďarsku a čoskoro vypukla druhá svetová vojna. Práve v tom čase sa stala pre svoj židovský pôvod človekom druhej kategórie a postupne prichádzali s rodinou o všetky ľudské práva. Pre ňu aj jej piatich súrodencov sa skončil sen o vzdelaní, to však nebolo všetko.

„Keď otcovi zobrali jeho živnosť na konzervovanie rýb, zostali sme takpovediac bez chleba. Rodičov, ktorí prežili ešte časy monarchie, to pokorenie veľmi zničilo. Ja som začala pliesť šály, ktoré som predávala, aby som uživila rodinu,“ spomínala. Zákazy a obmedzenia v ich živote sa však stále stupňovali. „Nemohli sme chodiť do kina, do divadla, do parkov, všetka kultúra, na ktorú sme boli zvyknutí padla,“ hovorila. Aj o tom, že keď im zakázali vstup na kúpaliská, chodili sa s priateľmi kúpať do Hornádu. „Mladý človek si vždy nájde východisko,“ hovorila s tým, že narozdiel od tých starších, oni nevedeli, čo ešte príde.

V týchto pohnutých časoch stretla 21-ročná Magdaléna, vtedy ešte Sternová aj svojho budúceho budúceho manžela Andreja Zadora. Lenže boli to časy, ktoré láske nepriali. Žili spolu vtedy iba jeden rok. „Zobrali ho na východný front. Prvý rok sme si ako-tak písali, no potom písať prestal. Nevedela som, čo je s ním, či žije. On nevedel, že nás deportovali,“ spomínala. Veci už potom nabrali rýchly spád. Magdaléna s rodičmi a piatimi súrodencami skončili v tábore. A odtiaľ nasledoval transport do Osvienčimu. Deportovali sa tam celú rodinu. Iba jej mladšej sestre Edite sa podarilo ujsť na Slovensko, kde už v tom čase deportácie neboli. A hoci ujsť mohla aj Magdaléna, ona chcela byť v tých ťažkých časoch oporou pre rodinu. Pri selekcii od nich hneď oddelili mamu a dve najmladšie sestričky. Staršia z nich dvoch, Judita, akoby v predtuche prebehla na druhú stranu k Magdaléne a ďalšej sestre. „Kam ich vezmú?“pýtali sa vtedy starších väzňov na to, čo sa stane s mamou a sestrou a či sa s nimi ešte stretnú. „Povedali nám, že idú do H-lágru, tak sme boli pokojní. Až neskôr sme sa od nich dozvedeli, že H-láger, to je Himmellager a hneď v ten deň boli splynovaní.“

Každodennou realitou sa stal pre Magdalénu so sestrami boj o život – nielen v neľudských podmienkach a pri ťažkej práci, ale tiež pri selekciách, kde o živote a smrti rozhodoval obávaný doktor Mengele. Ona vedela, že musí byť oporou aj pre dve mladšie sestry. Keď ich deportovali do Ravensbrucku, stretli tam aj tretiu sestru, ktorú deportovali z Ravensbrucku. A hoci štyri sestry nakoniec prežili, život už nebol nikdy taký ako predtým.

„Strašné bolo stratiť mamičku, otca, brata, krásneho chlapca a najmladšiu sestričku, no bola som rada, že mi zostali aspoň tri sestry,“ hovorila. Vtedy ešte nevedela, že prežil aj niekto, o kom roky nevedela a možno už ani nedúfala... Lenže čoskoro nastúpil komunistický režim a ten jej ukradol zvyšok jej rodiny. Ona sa však napriek tomu nikdy nenechala zlomiť a zachovala si v sebe vieru v ľudské dobro. Aj ona sama chcela vždy pomáhať a dodnes sa zamýsľa nad tým, ako byť užitočná aj pre ostatných. „Neopúšťam sa,“ hovorí presvedčene.

Vypočujte si s nami príbeh pani Magdalény Zadorovej. Je to príbeh o ľudskej sile, obetavosti, veľkej túžbe po živote a zmysle, ktorý človek nachádza v každom momente svojho života.

Osudy Magdalény Zadorovej
Stiahnuť audio súbor


Autorka a foto: Soňa Gyarfášová

Živé vysielanie
??:??