Ján Sebechlebský patrí medzi najlepších slovenských režisérov a takisto sa podpísal aj pod nový pôvodný seriál RTVS Tajné životy. Prečítajte si rozhovor.
Diváci vás poznajú ako úspešného tvorcu Kriminálky Staré mesto, Tajné životy však nie sú kriminálny seriál. Ako sa vám adaptovalo na túto zmenu?
Oslovila ma pani Kákošová na premiére Kriminálky Staré mesto 2. Zareagoval som, pretože ma téma z prostredia azylového domu zaujala. Cítil som v nej možnosti dramatického deja, autentickosť a samozrejme aj inakosť. Neviem o tom, že by bola doteraz spracovaná v českej, slovenskej, alebo inej televízií. Som milovník seriálov, mám rád aj niekoľko zahraničných ako House of Cards, True detective, Homeland a podobne. Myslím si, že kvalitný serialdáva možnosti na väčšej ploche a viacerých vrstvách rozprávať o vážnych veciach formou, ktorú je divák schopný prijať. To bol aj prípad Tajných životov - stretávajú sa tam rôzne problémy sociálnych skupín, rodinných vzťahov a taktiež kriminálne témy. To bol aj prípad scenára Tajné životy. Keď som si ho prečítal, bolo rozhodnuté.
Prečo práve názov Tajné životy?
Každý máme verejný život, ktorý ukazujeme. A potom je to ten tajný – to, na čo nie sme hrdí, čo nás trápi a čo musíme znášať. Seriál by som prirovnal k pohľadu cez kľúčovú dierku na osudy ľudí. Tajné životy bude prémiový seriál s limitovaným počtom častí.
Čím sa bude odlišovať od klasických seriálov, ktoré majú možnosť slovenskí diváci dlhodobo sledovať?
Ide o dramaticky ucelený tvar, rozdelený do trinástich dielov. Oproti iným seriálom nie je nakrúcaný v ateliéri, ale v reálnych prostrediach. Formou i technológiou viac pripomína filmové rozprávanie. Snažili sme sa o vierohodnosť nielen prostredí, ale aj postáv. Nezobrazujeme “tradičnú slovenskú rodinu”, ktorá chová dostihové kone, alebo má v rodine “superdoktora”. Naše postavy sú na pohľad obyčajní ľudia, ktorí sa nachádzajú často vo vnútornom i vonkajšom konflikte a usilujú o normálny, zmysluplný život.
Môžete priblížiť, o čom príbeh bude a ako budú vyzerať jednotlivé postavy? Budú postavy v seriáli z rôznych sociálnych prostredí?
Seriálom sa prelína viacero príbehov žien a ich rodín z rôznych sociálnych vrstiev. Napríklad je to príbeh alkoholičky Márie (Anna Šišková), ktorú ohrozuje na živote manžel, tiež alkoholik. Obaja si pred oltárom sľúbili lásku a vernosť až do smrti a to sa bohužiaľ skoro naplní. Máme tu príbeh učiteľky Táni (Judita Hansman), ktorá sa obetovala pre chorého otca a nakoniec skončí psychický zlomená v azylovom dome. Mladú mamičku Lindu (Gabika Marcinková), ktorá so sedemročným synom ušla od muža “psychotyrana” (Peter Kočiš) nechcú do azylového domu prijať. Je za tým komplikovaná rodinná situácia, manžel je vysoko postavený, má peniaze a ohrozí dokonca existenciu azylového domu. Divákov čaká veľmi zaujímavé rozuzlenie. Ďalšia postava je z rómskeho prostredia. Džesika (Vanessa Šarköziová) utiekla z hroznej sociálneho situácie, bežnou súčasťou jej života bolo kupliarstvo, úžerníci. Džesika túži po normálnom živote, vyučí sa za kaderníčku, otčim ju však predá za dlh a úžerník ide po nej. Seriálom sa preplieta príbeh rodiny Evy (Zuzana Mauréry), riaditeľky azylového domu. Predtým pracovala v banke, ale svoju sebarealizáciu vidí v práci pre azylový dom. Eva so zápalom pomáha iným a nevidí problémy vo vlastnej rodine, ktorá sa jej rozpadá. Ďalšou hlavnou postavou je Evina kolegyňa Beáta (Szidi Tobias), najdlhšie pracujúca v charite, ktorá stratila zmysel pomáhať, pripadá si ako cynická obluda. Túži po pokojnom a šťastnom živote bez “nešťastníc “ z azyláku.
Téma seriálu pôsobí tak, že sa dotýka súčasných problémov, ktoré mnohí ľudia bežne zažívajú. Bola to jedna z vecí, ktorá vás presvedčila, aby ste sa chopili réžie?
Cítil som, že tá téma je veľmi aktuálna, ale pritom nie je v scenári spracovaná tendenčne. Je to večný problém, ktorý v spoločnosti bol a aj bude. Netvárime sa, že tie skutočné problémy vďaka seriálu riešime, tie bolesti v ľuďoch naďalej zostávajú. Atmosféra seriálu sa mení. Je tam napätie, fyzické ohrozenie, tyrania, ale aj láska a také obyčajné ľudské šťastie.
Ako dlho ste nakrúcali a na akých miestach?
Trinásť dielov sme nakrúcali 82 dní na viac ako 100 lokáciach. Snažili sme sa ísť do hĺbky, prostredie je reálne a niektoré scény boli zložité a vyžiadali si viac času. Pôvodne sme mali nakrúcať vo vile, ale nepodarilo sa nám ju zohnať. Takže nakoniec sme azylový dom situovali do kaštieľa v Malinove, úpravy interiéru sme urobili podľa reálneho azylového domu v Bratislave. Kaštieľ má zvláštnu históriu, bola to záhradnícka škola, patrí bratislavskému kraju, ale je opustený. Nakrúcali sme aj na najvyššom súde či na súde v Rači, na stanici vo Vinohradoch, v starej Bratislave, Petržalke, v Malackách, ale i vo Viedni.
Bola počas nakrúcania situácia, ktorá vás zaskočila?
Samozrejme. Bolo to pri nakrúcaní scén v dome, kde skutočne žijú tie najnižšie sociálne vrstvy. Niekedy som nevedel, kto je komparz a kto nie, bolo to dosť drsné. Rómovia z komparzu boli zničení z toho, keď videli, v akých podmienkach tam ľudia žijú. Nakrúcali sme tam scény s Vanessou a musím povedať, že napriek tomu, že je z úplne iného sociálneho
prostredia, postavila sa k tomu veľmi profesionálne. My však v seriáli viac riešime jej rodinu a vzťahy v nej, a nie rómsky problém ako taký, aj keď ho zobrazujeme bez zbytočných predsudkov, ale aj bez prikrášlení. Vanessina postava zažíva v seriáli ťažké chvíle aj v azylovom dome. Krádeže, nenávisť, každá z tých žien má svoje problémy a občas si do nej kopnú. Ona sa musí brániť. Vtedy sa mení na bojovníčku a neštíti sa pristúpiť aj k drsnejším riešeniam. Prečo by si mali diváci pozrieť tento seriál? Podľa reakcií, ktoré som zatiaľ mal, je to divácky zážitok. Je to seriál, ktorý sa na nič nehrá, netlačí na city, ale pritom sa citom nevyhýba. V podstate ho vystihuje už úvodná pesnička Simy Martausovej, v ktorej sa spieva „...chce sa mi plakať a smiať…”
Môžeme očakávať pokračovanie?
Väčšina postáv zostane na konci nažive a téma je stále aktuálna, tak prečo nie?
Ján Sebechlebský
režisér, narodený 6. 5. 1966, Žiar nad Hronom
Režisér pôsobiaci v Čechách. Rodák zo Žiaru nad Hronom vyštudoval na FAMU hranú réžiu v roku 1990. V jeho filmografii nájdeme mnoho dokumentárnych filmov a tiež televíznu tvorbu. Absolventský film Strašidelný dům získal Cenu českého literárního fondu za scenár, réžiu a kameru a absolventská TV inscenácia Žebrácká opera bola vybraná do súťaže medzinárodného televízneho festivalu Zlatá Praha. Českí diváci ho poznajú najmä z projektov produkčnej spoločnosti Fera Feniča FEBIO. Režíroval viacero častí sérií GEN, Jak se žije, Cestománie či 70 dokumentárnych filmov pre Českú televíziu. Je režisérom úspešného seriálu RTVS a ČT Kriminálka Staré mesto. V súčasnosti sa venuje aj divadelnej tvorbe a je externým pedagógom na FAMU.
