6. mája 1944 spoznal Bernard Annu. Dala si robiť klobúk a keďže ešte nebol hotový, prechádzala sa po nábreží Dunaja v Bratislave.
Neoslovil ju, ale keď ju náhodne stretol na druhý deň v Horskom parku, už sa odhodlal. Po dlhšej prechádzke ju odprevadil domov a ona mu vyniesla na ulicu chlieb s masťou a cibuľou. Netajil sa, že je Žid. Preto už nemohol bývať v kasárňach a nemal kam ísť. Celá jeho rodina bola pôvodom z východu, ale v tomto období už nikto z jej 89 členov nežil. Ani mamička, ktorú s ťažkou reumou nakladali do vagóna v plachte a cestou do koncentračného tábora ju udupali. Anna mu povedala, že ho zachráni.
Najprv sa ubytoval v byte u jej známeho. 22. 9. 1944 ich však zobralo gestapo. Jeho známy sa rozčuľoval, ako je to možné, veď nie sú Židia! Bernard si pomyslel svoje... Mali však šťastie – gestapo ich – ako mnohých iných prepustilo. Ale v byte už nezostal. Anna a Berci odišli do Pukanca k Anniným rodičom, ale tam tiež nemohli zostať. Tak sa opäť vrátili do Bratislavy, kde ho potajomky ubytovali medzi študentmi na stredoškolskom internáte. Musel si urobiť falošnú legitimáciu – na meno Knežo, ako sa volal jeho priateľ, gréckokatolícky kňaz. Bolo to obdobie, keď sa všetci museli hlásiť na polícii. Školník zobral legitimáciu medzi doklady ostatných študentov a na druhý deň ich išiel potvrdiť na políciu...
Príbeh z obdobia druhej svetovej vojny rozpráva dcéra Bernarda a Anny Knežovcov Eva Blitz z Nemecka. V relácii Prápor vydedencov z archívu RTVS spomína aj Bernard Knežo, ktorý v roku 2007 umrel.
Zachránila som si manžela
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
