V roku 2019 si pripomíname niekoľko okrúhlych výročí, v marci to bude aj 80 rokov od rozbitia prvej Československej republiky a vzniku Slovenského štátu v roku 1939.
V Osudoch, ktoré písalo 20. storočie si pripomenieme príbeh jedného z posledných žijúcich politických väzňov Slovenského štátu - onedlho už 98-ročného filmového kritika Pavla Branka. Ten sa ako novinár prejavil už v odboji a za svoj odboj si prežil zo strany ľudáckeho režimu monsterproces, prešiel nitrianskou väznicou aj Mauthausenom.
Pavel Branko je človek, ktorý si kráčal po celý svoj život vlastnou cestou a vždy ho bolo ťažké niekam zaradiť - podobne je to aj so súradnicami jeho narodenia. Jeho otec, československý legionár sa vtedy plavil do Československa aj s jeho budúcou mamou z Ruska cez pol sveta.
"Narodil som sa 27.apríla 1921 na palube lode, ktorá sa plavila pod francúzskou zástavou. Môj priateľ Jaro Rihák, ktorý je vášnivý jachtár, si dal tú námahu, aby si našiel tú zemepisnú šírku a dĺžku. Bolo to tri dni pred pristátím v Terste niekde na Stredozemnom mori," hovoril Pavel Branko.
Vyrastal v Československu, v niekdajšej mierovej kolónii a rozbitie prvej republiky sa do jeho života premietlo na vysokej škole - pre židovský pôvod po otcovi musel skončiť.
"To však nebolo tým, čo ma priviedlo do odboja. Už ako mladý človek som sledoval vzostup toho fašizmu, ktorý sa začal rozpínať po Európe. A keď som bol proti niečomu, bol som aj za niečo. Ja som sa cítil súčasťou ľavicového kultúrneho prúdu, ideálom bol pre nás Sovietsky zväz. O jeho tienistých stránkach som vtedy nevedel, hoci sa o nich dalo vedieť," spomínal.
A
ko novinár sa s priateľmi Pavlom Blahovcom, Vladom Scharfsteinom,
Viliamom Zábojníkom a Milošom Uhliarikom rozhodli, že budú bojovať proti
rozpínajúcemu sa fašizmu silou slov a založia odbojový časopis Mor ho.
„Tak som sa stal asi najmladším šéfredaktorom odbojového časopisu, ktorý vyšiel iba vo dvoch číslach," spomínal. Odhalila ich totiž tajná služba Slovenského štátu Ústredňa Štátnej bezpečnosti, nasledovali výsluchy a monsterproces v roku 1942, kde padli dokonca dva rozsudky trestu smrti. Nikdy neboli vykonané a oni skončili v nitrianskej väznice.
Utajiť sa podarilo aj pri ťažkých výsluchoch Pavla Scharfsteina a Vlada Blahovca. „Oni zostali na slobode a padli v povstaní. Možno, keby som ich prezradil, vojnu by prežili tak ako ja a nemohol by som sa im pozrieť do očí. Takto som im umožnil ďalší odboj, čo ich vlastne priviedlo k smrti," spomínal Pavel Branko.
Aj oni v nitrianskej väznici čakali na oslobodzovaciu akciu.
„V tom čase personál väznice veľmi dobre vedel, že misky dejín sa nakláňajú na druhú stranu a tých, ktorých tam väznia, možno raz budú vysokí potentáti. Cely mali otvorené dvere, mohli sme chodiť z cely do cely. Nosili nám noviny aj to, čo v tých novinách nebolo, takže sme vedeli, keď vypuklo povstanie. My sme v tom čase oblečení aj obutí spávali, aby sme mohli ísť do boja," spomínal Pavel Branko.
Keďže k povstaniu sa však nepridala nitrianska posádka plukovníka Jána Šmigovského, oslobodzovacia akcia sa nekonala a ich dal režim Slovenského štátu najskôr do rúk gestapa. Len tri mesiace pred koncom vojny putovali do Mauthausenu.
Niekoľko áut so slovenskými politickými väzňami, ktorých tam prevážali, zbombardovali pri Melku Spojenci, ktorí ich považovali za vojenskú kolónu. No ani tí, ktorí sa ako Pavel Branko
„V tom zmysle to boli preteky s časom, že aj slepý už musel vidieť, ako tá vojna skončí. Ak sa dočkáte oslobodenia, tak hádam nejako prežiješ," spomína Pavel Branko na Mauthausen, ktorý oslobodila americká armáda, a ako hovorí, do koncentračného prišla akoby na misiu na inú planétu. Keď sa po vojne vrátil zmenený domov, nespoznala ho ani vlastná mama.
Po vojne sa začal venovať písaniu o filme. V roku 1949, v čase, keď do nej väčšina ľudí vstupovala, vystúpil z komunistickej strany - na protest proti jej metódam a spôsobom. Až do roku 1956 prestal o filme písať, druhýkrát sa odmlčal príchodom normalizácie.
Hoci mal ešte predtým šancu emigrovať, dokonca mali oňho záujem v zahraničí. Keď išiel na filmovýž festival do Benátok krátko po okupácii, v roku 1968, tam prepašoval svoje vzácne fotky z prvých dní okupácie. Medzi nimi aj obrázok rodičov zastrelenej Danky Košanovej na mieste tragédie. Obleteli celý svet ako fotografie neznámeho autora. "Veril som, že doma nájdem ešte uplatnenie," spomínal.
Bolo to však všetko inak. Začala sa normalizácia a on dostal na 20 rokov stopku publikovať pod svojím menom. Ako hovorí, nikdy neľutoval.
"To sú tie životné križovatky, ako to píše môj priateľ vo svojej básni, keď na semafore zasvieti na sekundu orandžová, vy sa rozhodujete a nikdy neviete, čo to prinesie. V druhej polovici svojho života som potom stretol svoju manželku Emku," spomínal.
Pavel Branko napísal o svojom živote aj knihu s príznačným názvom Proti prúdu.
Osudy Pavla Branka
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
