Kalište jednou spomedzi viac ako stovky obcí, ktoré na Slovensku vypálili nacisti, no ako jediná nebola nikdy obnovená.
Na miestach, kde kedysi stálo Kalište, je dnes už iba malý pamätník. No po viac ako 75 rokov ožije dnes história tejto malej dedinky v našej relácii vďaka rozprávaniu jej rodáka a neoficiálneho kronikára, ktorý tu prežil celú svoju mladosť.
Hrdina a rozprávač nášho dnešného príbehu pán Alfonz Bučko zomrel v roku 2015 vo veku 90 rokov, no zostalo tu jeho svedectvo, ktoré sme zaznamenali ešte v roku 2014.
Pán Alfonz Bučko, ktorý sa narodil v roku 1925, prežil v Kališti svoje detstvo aj mladosť. Keď prišli ťažké vojnové časy, obyvatelia podhorskej dedinke začali aj napriek skromným podmienkam nezištne pomáhať prenasledovaným židovským obyvateľom, utečencom a nakoniec aj partizánom.
„Nielen vojaci sa valili hore do tých hôr, ale valilo sa aj obyvateľstvo. Hlavne
prichádzali do týchto našich dedín tí, ktorí boli prenasledovaní rasovo, teda židovskí občania. Rodiny spojené s príslušníkmi Slovenskej národnej rady. A v neposlednom rade naši povstalci. Takže dedinka, ktorá mala dvesto obyvateľov, naraz touto situáciou sa zdesaťnásobil tento počet," spomínal.
Aj na to, že ani v týchto ťažkých časoch sa nestratila ľudskosť. „Moja matka vyviedla kravu vonku, dojila ju a podávala tým utečencom, ktorí prechádzali cez našu dedinku, mlieko alebo kus chleba.
Rodina Bučkovcov u seba ukryla aj prenasledovanú židovskú učiteľku. A Kališťania pomáhali obetavo aj partizánom v okolitých horách, ktorých zásobovali jedlom. Len niekoľko dní pred oslobodením sa partizáni vydali v ústrety osloboditeľskej rumunskej armáde. Situáciu však využili Nemci a do nestráženého Kališťa vtrhla nacistická trestná výprava.
„My sme mali nepokojnú noc zo 17. na 18. marca, bola to nedeľa ráno. Bolo
to akési ticho, ktoré neveštilo nič dobrého. Nadránom z ničoho nič sme počuli prudkú
paľbu, vybehli sme von, mama, brat mladší, ja a otec, bola tam ešte aj rasovo prenasledovaná židovská pani učiteľka a my sme nevedeli, čo máme robiť. Už sme mali pripravené batohy, šatstvo, že obujeme,pôjdeme rýchlo preč, no tak sme vyšli vonku, ja Vám poviem, že keď som si zaväzol šnúrky na topánkach a mal si prirpaviť kabát, mne sa triasli ruky," spomínal.
Nemci vtedy už ale obkľúčili celú dedinu.
„My sme sa hnali hore tou dedinou, ešte proti nám bežali ako divé kone, ktoré tam partizáni zobrali gazdovi z Podkoníc a tietosa utrhli a bežali splašené dolu. Videl som cez plot prevesené telo môjho kamaráta Jula, ktorý a našiel takúto smrť."
V chaose, ktorý vznikol, sa rodina rozdelila a Alfonz už nevidel, čo sa stalo s jeho rodičmi. Oboch - jeho milovanú matku aj otca nacisti zavraždili.
Jeho zaradili medzi mužov-zajatcov, ktorých odvádzali. Ženy a deti nahnali do domov a dedinu zapálili.
„Tam bolo strašne veľa snehu na tých domoch, kde to nechytilo, pomáhali tomu fosforom. Cestou, jak nás viedli, tak stále sme vzadu počuli výstrely. Boli tam aj maďarskí vojaci, ktorí utekali pred frontom, tí, ktorí nevládali, to všetko strieľali," spomínal Alfonz Bučko.
V Kališti zastrelili šesť ľudí, deväť upálili zaživa. Pätnásť ľudí zavraždili nacisti na pochode do Moštenice. V Moštenici vtedy začali deliť ľudí na dve skupiny.
„Na jednu stranu, na druhú stranu. Neviem, prečo to takto robili, až potom mi to došlo. Nás postavili do šíku, kopali do nás a museli sme sa rýchlo vzďaľovať. Za nami išli títo druhí, kopali do nás a pritom som si tak povedal, že nás ktovie kde vedú a týchto pustia. Nebola to pravda, prešli strašným peklom. Ich voviedli neďaleko do lesa, boli tam priepasti so snehom, tam ich postavili do radu a prišiel Prišiel vojak a strieľal ich odzadu. A jeden starec z Kališťa mal to šťastie, že spadol medzi mŕtve telá, prežil a po celý čas o tom hovoril, čo sa stalo," spomínal Alfonz Bučko, ktorého odtransportovali na sklonku vojny do nacistického koncentračného tábora. Tam dovŕšil aj svoje 20.narodeniny. Prežil ťažký katar pľúc aj pochod smrti. Pri živote ho držala viera, že sa ešte stretne so svojimi blízkymi. Až keď sa vrátil po vojne domov sa dozvedel, čo sa s nimi stalo.
„Išla tam jedna ženička a hovorí mi, Vy ani nechoďte na Kalište, tam už nikoho nenájdete," spomínal Alfonz Bučko.
Vypočujte si s nami príbeh vzácneho človeka, ktorý bol neoficiálnym kronikárom histórie dedinky Kalište. Zaznamenali ho autori relácie Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský. Je to príbeh o ľudskosti v neľudských časoch a veľkej sile, vďaka ktorej človek dokáže prekonávať aj tie najťažšie prekážky.
Osudy Alfonza Bučka
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
