V našej relácii sme si spolu pripomenuli tentokrát aj jedno smutné výročie. Na konci septembri to je 75 rokov, ktoré ubehli od neslávne známeho topoľčianskeho pogromu.
Tento príbeh je tiež príbehom o tom, čo dokáže s davom urobiť obyčajná vymyslená fáma.
Našou hrdinkou a rozprávačkou bude pani Grétka Neumannová, rodáčka z Topoľčian, ktorá prežila holokaust a krátko po svojom návrate z nacistického koncentračného tábora aj topoľčiansky pogrom. Ani tie najťažšie veci ju však nikdy nezlomili.
Ona sama sa však v myšlienkach často vracia k celkom iným spomienkam - často myslí na svoje pekné a idylické detstvo po boku svojich najbližších.
Gréta Neumannová drží po desaťročiach v trasúcich sa rukách zarámovaný obraz. Otecko, mamička, starší brat Alexander, mladší brat Tibor a ona.
Jediná fotografia, ktorá jej po vojne zostala.
Bolo už horúce leto 1945, keď sa vrátila 17-ročná Grétka s mamou z Terezína do rodných Topoľčian.
Mama nemohla chodiť, a tak museli ešte niekoľko mesiacov čakať, kým sa budú môcť odtiaľ vydať na cestu.
Na železničnej stanici ich vtedy čakal jej starší brat Alexander, ktorý bojoval v povstaní.
Pamätala si, že veľmi plakal. „Kde je otecko, kde je Tibinko?" pýtala sa ho vtedy mama.
„Mamička, všetko bude v poriadku," povedal. Viedol ich do domu, ktorý po svojom návrate získal späť od ich arizátora.
„Mamička sa hneď pýtala tú istú otázku. Kde je otecko, kde je Tibinko?" spomínala Gréta.
Brat stále mlčal. Trvalo dlhé minúty, kým sa odhodlal povedať jej pravdu. „Otecko už nie je." Až vtedy sa dozvedeli, že otca Nemci zavraždili na Starých horách a najmladší, ich 15-ročný Tibinko leží
v nemocnici.
Počas vojny ho zachránil pred smrťou doktor Petelen, ktorý ho skrýval v nemocnici.
„Boli sme ho navštíviť a mamička strašne plakala a odpadla. Mal už amputované obe nohy," spomínala pani Neumannová. Napriek všetkému bola vďačná, že jej najmladší brat ťažké zimy v horách prežil.
„Ak ste čítali knihu Štyri strany sveta, v nej písal spisovateľ Leopold Lahola o malom Tiborovi Neumannovi, ktorému v horách zamrzli nohy a spomína tam aj na celú jeho rodinu."
Grétka nevedela, ako budú žiť ďalej. V snoch sa jej znova vynárali obrazy z vojny. Opäť videla, ako Nemci zavraždili v Prievidzi mladú židovskú partizánku.
Vracali sa jej aj obrazy z Terezína, baraky a apelplac. Počas dňa im zasa všetko pripomínalo starý život. Všade videli tých, ktorí sa nevrátili. Hoci mesto už bolo iné. Mnohé domy mali nových „majiteľov", ktorých poznali z čias vojny ako arizátorov.
V Topoľčanoch, kde žili, prežilo vojnu z trojtisícovej židovskej komunity približne päťsto ľudí. Vtedy si ešte nevšímala nepríjemné pohľady miestnych. Vítal ich tam už len málokto.
V pondelok 24. septembra 1945 bolo ešte takmer leto. V ospalom meste bol vtedy nevídaný ruch. Z toho dňa má Grétka iba útržkovité spomienky.
Na ulici si všimla veľký dav a počula rinčanie skla, do ktorého sa miešal nesúrodý krik a nadávky.
„Mala som priateľku z meštianky. A ona za mnou vtedyprišla. Grétka, bijú Židov, poď, ja ťa schovám na povalu v mestskom dome," spomínala na svoju bývalú spolužiačku, ktorá za ňou v rýchlosti dobehla, keď zistila, čo sa v meste deje.
Až neskôr sa dozvedela, že miestni ľudia bili palicami a lynčovali svojich židovských susedov, ktorí sa vrátili po vojne. Ich hnev bol taký veľký, že si s nimi nevedeli dať najskôr rady ani miestni žandári.
Udalosť vošla do dejín ako topoľčiansky pogrom, keď sa k bitiu Židov pridala na začiatku aj povolaná armáda.
Za všetko mohli fámy, ktoré v meste šírili niektorí ľudia. Najmä bývalí arizátori.
Jednou z nich bolo, že židovský doktor Berger očkuje deti jedom.
V úkryte čakala Grétka, ktorá nevedela, čo je s jej blízkymi, až do neskorého poludnia. Vtedy toto besnenie upokojila armáda.Zostalo po ňom 47 zranených ľudí, pätnásť z nich ťažko.
„Povedala som si, že tu ja žiť nebudem a nemôžem," spomínala Grétka Neumannová, ktorá odišla po tom všetkom, čo prežila, aj s mamou do Izraela.
Iba stará rodinná fotografia jej pripomína predvojnové Topoľčany a jej detstvo, na ktoré má len tie najkrajšie spomienky.
„Predtým to boli ľudia. No za Slovenského štátu sa takto zmenili," hovorila.
Hoci po rokoch sa už nechcela vracať k bolestným skúsenostiam.
„Boli antisemiti, ale boli vtedy i dobrí ľudia. Spomínam na susedov z našej ulice, ktorí nám po našom návrate obetavo pomáhali."
Vypočujte si s nami príbeh o osude pani Grétky Neumannovej, ktorá sa rozhodla vystupovať pod svojim dievčenským priezviskom a ktorý zaznamenala autorka relácie Soňa Gyarfašová v roku 2016 pri jej návšteve v Izraeli
Osudy Grétky Neumannovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
