Máme vôbec radi otvorené konce?

Sú otvorené konce filmov a románov, v ktorých sa dej končí tak, že hlavný hrdina zostane v nevyriešenej nebezpečnej situácii a my nevieme čo bude ďalej, pre divákov dobré alebo zlé? Aj na toto už máme vedecký výskum, Rado Tomeš nám o ňom povie viac:

Spektrum Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

Čo si máme ako diváci alebo čitatelia počať s otvoreným koncom, z ktorého nám je jasné len to, že veľmi pravdepodobne uvidíme o dva roky pokračovanie? Odpoveď ponúkajú vedci z univerzity v Buffale, ktorí sa sústredili na písané slovo a požiadali 500 dobrovoľníkov, aby si prečítali rovnaké príbehy, ktoré mali tri rôzne závery - otvorený koniec, víťazstvo hlavného hrdinu alebo víťazstvo záporného hrdinu, pričom záverečná scéna sa odohrávala na okraji útesu. Zistili, že otvorené konce, takzvané cliffhangery nie sú menej príjemné ako dobré konce ale ani príjemnejšie než zlé konce - sú niekde uprostred ale najmä - skutočne fungujú najmä v príbehoch na pokračovanie. V minulosti ich vo veľkom používal Alexander Dumas, ktorého Traja mušketieri najprv vznikli ako príbehy na pokračovanie a doslova priekopníkom bol Charles Dickens keď písal Starožitníkov obchod, tiež na pokračovanie. A teraz ich s chuťou píšu scenáristi seriálov.

Astrofyzici objavili bieleho trpaslíka, ktorý sa mení na gigantický diamant. Keď hviezde, akou je aj naše Slnko dôjde palivo, stane sa z nej červený obor a nakoniec skončí ako biely trpaslík. V prostredí extrémneho tlaku a mimoriadne vysokých teplôt sa začne meniť na diamant. Práve takého bieleho trpaslíka v začiatočnom procese zmeny našiel medzinárodný tým vedcov pod záštitou Univerzity Južného Queenslandu.  Objavili ho v sústave HD 190412, ktorá je od nás vzdialená asi 104 svetelných rokov. Keďže je to celkom blízko pri nás, vedci si myslia, že podobné hviezdne systémy sú celkom bežné, čo nás posunulo nie len k ich výskumu ale aj k lepšej predstave o tom, čo sa stane o miliardy rokov s našim Slnkom.