Ľubica Zlochová
Móda pre toreádorov
Býčie zápasy, teda koridu, ste možno na vlastné oči ešte nikdy nevideli, a možno by vám pri jej sledovaní prišlo aj nevoľno, alebo koridu priamo odsudzujete. Azda ale uznáte, že medzi toreádormi sa nájde niekoľko veľmi atraktívnych mužov... Povedali by ste však, že aj oni si potrpia na svoje oblečenie? Dokonca niektorí sa parádia ešte radšej než ich manželky, či partnerky. Presvedčila sa o tom Ľubica Zlochová, ktorá sa rozprávala s majstrom s ihlou v ruke. Ten pre nich šije oblečenie.
Dominantným atribútom toreádorov je mužnosť a odvaha, mnohí sú však aj márnivými parádnikmi. Svoje o tom vie i pán Pedro Algaba. Je to totiž muž, ktorý sa toreádorskej móde, a šitiu oblečenia pre matadorov, venuje už takmer 40 rokov. Ako prvý v Španielsku si otvoril aj predajňu, -akýsi boutique pre toreádorov.
Od Pedra Algabu sa dozvedám, že ušiť jeden parádny toreádorský oblek trvá približne 6 týždňov. Pracuje na tom až neuveriteľných 45 ľudí. „Oblečenie musí byť nielen úplne vypasované, ale aj dobre sedieť a neprekážať toreádorovi pri pohybe“ - vysvetľuje mi pán Pedro. Mnohí toreádori si vraj každú sezónu objednávajú hneď niekoľko modelov. Teda ak na to majú, pretože lesklé oblečenie vôbec nie je lacná záležitosť. „Cena závisí od dizajnu, množstva a zložitosti výšiviek, ozdôb, a doplnkov. U nás priemerne vyjde model asi na 3 tisíc eur. Máme však aj lacnejšie kostýmy, pre skromnejších toreádorov, a samozrejme aj drahšie“.
Pán Algaba si myslí, že na to množstvo mravčej ručnej práce, ktorá sa za výrobou kostýmu skrýva, 3 tisíc eur za oblek, nie je veľa peňazí. Veď len na to, aby sa podarilo dokonale vyformovať vypuklý tvar matadorovho krátkeho kabátika- bolerka, treba na seba tepelne nalepiť až 7 vrstiev látok. Zhotoviť toreádorský kostým je veru zdĺhavý proces. „Najdrahší oblek sme ušili v roku 1992 pre slávneho sevillského matadora Espartaca. Bolo to pri príležitosti Svetovej výstavy EXPO tu v Seville. Espartacov oblek bol zlato-čierny. Tie zlaté časti však boli z naozajstného zlata“.
Pedro mi prezradí, že niektorí matadori sú šetrnejší, prípadne i lakomejší, a tak obleky opakovane nosia až kým sa dá. Často im ich musí po náročnej koride roztrhané opravovať a zašívať. Najmä v posledných rokoch, keď sa kríza premietla aj do tohto odvetvia, a toreádorom sa príjmy tiež znížili.
Pedro Algaba a jeho starší brat Justo mimochodom nešijú výlučne pre matadorov. Keď mi Pedro spomenie filmy španielskeho režiséra Almodóvara, alebo operu Carmen, uvedomím si, že kreácie z dielne tohto krajčíra a návrhára som vlastne poznala oveľa skôr než samotného ich tvorcu. Kto by si však bol pomyslel, že tento skromný muž šil aj pre americkú herečku Sharon Stone. Bolo to do filmu s názvom Krv a piesok. Alebo pre hudobné duo Roxette- pre tých Pedro tiež vytvoril kúsky odevov. Je známe, že toreádorská móda sa mimoriadne páči aj sestre nebohého Michaela Jacksona. „La Toya Jackson si u nás nechala šiť oblečenie už viackrát. Aj herec Andy García je našim klientom. Ten má zas slabosť na čižmy, aké nosievajú matadori“. Bledomodrý toreádorský kostým si u Pedra nechal zhotoviť -len tak z plezíru - aj slávny návrhár John Galliano.
Do predajne Pedra Algabu, v blízkosti sevillskej býčej arény La Maestranza, práve prichádza mladý toreádor. Pedro mu bude šiť kostým. Dvadsaťročného Rubéna sprevádza jeho agent i zopár ďalších mužov. „Na oblečenie sa mi poskladali, ja sám by som si kostým na mieru zatiaľ dovoliť nemohol. Mám to ako darček“- úprimne sa vyznáva Rubén a dodá, že dosiaľ nosil na koridu už použité obleky, ktoré si lacnejšie kúpil od iných toreádorov. Rubén je preto dnes ani čoby mladá nevesta na skúške svojich svadobných šiat. Ono, hoci sú matadori tvrdí a odvážni chlapíci, k ich profesii nerozlučne patrí i elegancia, štýl a dobrý vkus.
Móda pre toreádorov Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Peter Majer
Minieurópa (zatiaľ) zachránená
Jedna z najobľúbenejších bruselských atrakcií je zachránená. Aspoň dočasne. Na území parku “Minieurópa”, kde sú zmenšeniny najznámejších európskych pamiatok, chcel bruselský magistrát postaviť nákupné centrum. Rozhorčení návštevníci spisovali petície za jeho záchranu. A zdá sa že zabrali - pôvodne sa mala nájomná zmluva končiť v auguste. Magistrát ju však predĺžil až do roku 2016. V parku strávil niekoľko hodín aj Peter Majer:
Bruselský park Minieurópa, tak ako celé toto mesto je plný paradoxov. Týči sa nad ním 165miliárdkrát zväčšená molekula železa-Atómium a pod ním -miniatúry európskych miest, presnejšie tých najkrajších pamiatok Konkrétne v mierke 1:25. Pri vchode do parku ma privíta postarší, skromne pôsobiaci pán okolo 50-ky. Je to Thiery Meeuws, zakladateľ Minieurópy. Prvé exponáty, starostlivo vybrané komisiou historikov, tu boli inštalované už pred 25-imi rokmi.
Medzi umelými potôčikmi, upravenými kríkmi či malými stromčekmi sa na anglickom trávniku týči parížska Eiffelovka, či britský parlament s Big Benom. Keďže sú všetky v rovnakej mierke, spomínaných 1:25, sú aj pomerne veľké. Napríklad Eiffelovka meria okolo 12 metrov. Pri každom exponáte nájdete gombík, ktorý keď ho stlačíte, zahrá hymna daného štátu. Takto znie pražský Orloj:
Po krátkej prehliadke sa Thierry rozhovorí o svojom projekte.
Thierry začal len s niekoľkými pamiatkami starých členov Únie. S jej rozširovaním logicky pribúdali ďalšie. Pamiatok je dnes 350. Nechýba jedno z najkrajších námestí v Európe- Grand Place v Bruseli s kvetinovou výzdobou. Parížsky kostol Sacre Coeur, či Brandenburská brána s berlínskym múrom. Rovnako aj aréna v Španielskej Seville, v ktorej hľadisku sedí 7000 ručne maľovaných zmenšenín divákov.
Slovensko v Minieurópe reprezentuje bratislavský modrý kostolík.
„Modrý kostolík sme vybrali, lebo sa nám páčil. Jeho secesný štýl a farba sú nádherné a istým spôsobom špeciálne. Je to jediná stavba tohto štýlu v našom parku.”
Osud nášho kostolíka a ostatných miniatúr je ale ohrozený. Thierry má pozemok prenajatý od mesta. A hoci ide o najviac zarábajúcu atrakciu Bruselu, magistrát chcel ešte do začiatku tohto týždňa namiesto parku - obchody a byty. Minieurópe preto hrozilo sťahovanie. A vlastne aj hrozí, pretože na mieste jej dovolili ostať len na najbližšie tri roky
„Dostali sme 21 ponúk z Grécka, Maďarska, Španielska či Francúzska. Je dobré vedieť, že sme vo svete takí populárni.“
Minieurópa by si svoje miesto niekde isto našla, Thierry si ale ani nechce predstaviť jej sťahovanie. Modely sú veľmi drahé, ich inštalácia bola nesmierne náročná. Kým mi to všetko hovorí, zastanem pred tým najväčším - zmenšeninou španielskeho kráľovského paláca Escorial. 30-ti muži ho stavali niekoľko týždňov. Rovnako obrovský je aj model kláštora v rakúskom Melku. Thiery s obrovskou hrdosťou ukazuje ďalší skvost.
„Tento model budapeštianskych széchényho kúpeľov, sme robili 6 týždňov a stál 200 tisíc eur. Má 6 krát 8 metrov a potrápili sme sa najmä s drobnými detailmi.“
Bruselská radnica sa napokon rozhodla, že park nechá na pôvodnom mieste, teda aspoň do konca roku 2016. Tlak verejnosti bol obrovský. Hneď ako magistrát oznámil svoj zámer, postaviť na mieste Minieurópy obchodné centrum, zaplavilo ho 60 tisíc podpisov v petícii za zachovanie parku. Rovnaké názory mali aj návštevníčky, ktoré som v parku oslovil:
"Myslím, že by to mali nechať otvorené. Nie všetci ľudia totiž majú šancu precestovať celú Európu.“
„Je to škoda. Táto atrakcia je tu už veľa rokov. A dať sem nákupné centrum? Veď je ich dosť v samotnom centre.“
Z parku sa presúvam do dielne kde vrcholia prípravy na najnovšom prírastku - záhrebskom kostole svätého Marka. Čaká na svoj slávnostný krst, presne v čase keď.1 júla Chorvátsko vstúpi do Európskej únie. Vôňa modelárskeho lepidla a farieb sú tu mimoriadne intenzívne. Majstri s obrovskou trpezlivosťou maľujú každý detail, každú škridlicu na streche či dlažobné kamene. Pohľad na nich je fascinujúci a povzbudzujúci zároveň. Vidno že tak ako jej zväčšenina, ani minieurópa sa nevzdáva.
Minieurópa (zatiaľ) zachránená Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Opäť bártrujeme
Anna Šípošová
Kreditné karty, debetné, seniorské, študentské, dokonca karty pre deti a mnohé iné, ponúkajú bankové finančné ústavy. Nakupovať bez hotovosti je dnes už bežné. Vymieňať si jedlo až také bežné nie je. Bolo však v minulosti a keďže história sa opakuje, ľudia po celom svete opäť začali bártrovať. Ako to celé prebieha vám priblíži Anna Šípošová.
Ako sa hovorí iný kraj, iný mrav, no platí to pochopiteľne aj o historickom období. Kým v praveku bola hodnota tovarov odvodená od hodnoty dobytka, či úrody, v Japonsku takýmto meradlom bola ryža, v Číne hodváb, tichomorské národy nadradili všetkému ostatnému slimačie ulity, Eskimáci zasa tulene, či Aztékovia zrná kávy. A keďže aj móda, či umelci, sa často inšpirujú históriou, nie je tomu inak ani medzi ľuďmi, ktorí síce nemajú umelecké vlahy, no kreatívni sú aj tak dosť. Skupina nadšencov dala výmene jedla, ako ju poznáme z minulosti, moderný šat. Všetko sa začalo pred pár rokmi v New Yorku, až sa z myšlienky stalo doslova hnutie. Netreba sa však báť. Nejde o nič bigotné, striktné a už vôbec nie nudné. Máte aj vy veľký strom s ovocím a neviete, čo s ním? Alebo radi pečiete, zavárate no nedokážete to ani vy, ani vaša rodina zjesť? Či hľadáte nové recepty a nové chute? Možno aj pre Vás môže byť sieť pod názvom Food Swap - teda výmena jedla, pozoruhodná inšpirácia. Nehovoriac o tom, že takéto bartrovanie šetrí nielen peniaze, ale aj zdravie a v neposlednom rade posilňuje ducha komunity. Tak ako na stretnutí na jednom zo san franciských predmestí, kde okrem rozmanitého tovaru môžete stretnúť od vysokoškolských študentov až po dôchodcov prakticky všetkých susedov.
Záhrada so stolmi naukladanými vedľa seba, na každom tovar od výmyslu sveta, už na prvý pohľad je vidno, že sú to domáce produkty. Suši, zmrzlina, paštéta, cesnak, zavárané čerešne, karamel, domáce paradajky, na každom stole niečo iné. Emily Ho, ktorá stála na počiatku sanfranciského stretnutia pre Los Angeles Times:
Moja priateľka a ja sme o tom začali rozmýšľať pred dvoma rokmi. Teraz je zjavné, že ľuďom sa to páči. Nie je to len o tom, že si môžete vymeniť mimoriadne chutné domáce výrobky za niečo iné. Je to aj skvelá príležitosť stretnúť ľudí, ktorí sa zaujímajú o záhradkárstvo, včelárstvo, zaváranie a iné aktivity, ľudia sa stretnú a majú zábavu.
Neplytvá sa jedlom, ľudia šetria peniaze a komunita je súdržnejšia, v niektorých prípadoch sa ľudia dozvedia tajomstvá receptov, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Aj to sú výhody takzvaného food swapu, čiže výmeny jedla. A ako to presne funguje? Keď sa už vie, kde a kedy, ľudia prinesú svoj tovar. A je jedno či máte 20 domácich kečupov, alebo jeden med, plech koláča, či prepravku domáceho chleba.
Najskôr si pozriete, aká je ponuka. Môžete sa pýtať na všetko, čo Vás zaujíma, z čoho to je, ako sa to pripravilo a potom si zapísať na kartičku, o čo máte záujem. Po uplynutí približne hodiny sa to porovná sa. A potom, ak má niekto záujem o Váš tovar a vy o jeho, jednoducho si to vymeníte, bez použitia peňazí.
V časoch chemických konzervantov, glutamanov, konského mäsa vydávaného za hovädzie, nehovoriac o cestnej soli v jedle namiesto obyčajnej, uvíta mnoho ľudí, keď skutočne vie, čo skutočne konzumuje. Joana na stretnutie doniesla pár pohárov jahodového džemu a s čím odchádza?
Odchádzam s domácim medom, takisto domácim chlebom a z čoho sa najviac teším, je ručne robené mydlo, som tu po prvý raz a som veľmi príjemne prekvapená.
Sieť Food Swap práve zažíva boom vo Veľkej Británii, no na internetovej stránke sú už aj prvé lastovičky vo Francúzsku, Holandsku, či Dánsku. Stretnutia sa väčšinou dohadujú prostredníctvom sociálnych sietí. Spojenie tradičného s novými technológiami. Obe máme aj u nás na Slovensku. Nehovoriac o tom, že slovenské gazdinky, či gazdovia, pokiaľ ide o varenie, pečenie, či zaváranie, v ničom za Američanmi, či Britmi nezaostávajú, práve naopak.
Opäť bártrujeme Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Petr Vavrouška
Bezruký pretekár ralley
V dnešnom štúdiu svet vám ponúkame jeden zaujímavý životný príbeh. Hlavnou postavou je 26-ročný Bartosz Ostalowski - jazdí automobilové preteky, maľuje obrazy, sám si varí. Na tom by nebolo nič divné, lenže tento mladík nemá ruky a nepoužíva ani protézy. O horné končatiny prišiel pred desiatimi rokmi pri autonehode. V súčasnosti je jediným takýmto pretekárom ralley na svete, ktorý získal medzinárodnú licenciu. Porozprával sa s ním spravodajca Českého rozhlasu Petr Vavrouška:
Je naozaj ťažké si predstaviť, aké náročné je pre pána Bartosza ovládať auto len s pomocou nôh. Každý z nás si to môže vyskúšať. Stačí si dať ruky do vreciek a zabudnúť na to, že ich máte.
Prvou prekážkou je otvorenie dvier auta a ich zatvorenie. Sedadlo vodiča je posunuté veľmi dozadu, aby mohol Bartosz ovládať volant prstami na nohách. A zvyšok musí vysvetliť, pretože v aute nevidím veci, ktoré sú bežné pre klasický voz.
„Nad plynovým pedálom mám vyrobený špeciálny ďalší pedál, ktorý funguje ako ručná brzda a slúži mi na šmyk. Mám samozrejme automatickú prevodovku, ale vymysleli sme aj riadiacu páku, ktorú ovládam pahýľom pravého ramena. A ešte mám jeden dôležitý pedál, ktorým môžem v prípade nehody vypnúť bezpečnostné pásy a dostať sa von z auta“ vraví mi Bartosz a ukazuje, ako pomocou prstov na pravej nohe auto štartuje.
„To, že som sa mohol vrátiť za volant auta a získal som medzinárodnú licenciu na závody bolo pre mňa obrovskou životnou satisfakciou. Keď som na závodoch, tak úplne zabúdam na svoj handicap. Sadnem si do auta a idem ako všetci ostatní, zbieram body. To je naozaj skvelé,“ priznáva bezruký pretekár, ktorý miluje zvuk silného motoru.
V chodidle ľavej nohy už má taký jemný cit, že do garáže zacúva bez najmenších problémov. Ľavou nohou ovláda volant a aj automatickú prevodovku a pravá noha strieda plyn a brzdu.
„Najväčší problém bol asi s radením. Nad tým sme strávili najviac času, ale nakoniec sme to zvládli,“ vraví mi automechanik, ktorý pánovi Bartoszovi pomáha.
26-ročný muž je dôkazom toho, že ani obrovský handicap nie je prekážkou pre radosť zo života. Okrem toho, že je automobilovým pretekárom, je aj úspešným maliarom. Vystavuje po celom Poľsku a svoje obrazy maľuje samozrejme len pomocou nôh.
„Je to zvláštne, nevie, prečo to tak je, ale auto šoférujem ľavou a obrazy maľujem pravou nohou. Veľmi dobre sa tieto moje dve vášne dopĺňajú. Na závodoch to je čistý adrenalín, rýchlosť, stále sa niečo deje. A tu, pred plátnom sa upokojím, vyčistím si hlavu,“ popisuje.
Stojíme pred domom pána Bartosza. Nohou hádže kus dreva labradorovi Zefirovi. Ten je jeho najväčším pomocníkom. Dokonca sa naučil obliekať Bartoszovi tričko cez hlavu. Ale väčšinu vecí, vrátanie varenia, zvláda 26-ročný mladík sám.
„Myslím si, že o sebe môžem povedať, že som šťastný. Splnili sa mi moje sny. Jazdím rallye, vystavujem svoje obrazy a zvládam žiť sám bez cudzej pomoci. Nemám sa na čo sťažovať.“
Bezruký pretekár ralley Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Gregor Martin Papucsek
Chorvátsko vstupuje do EÚ
V poslednej časti nášho voľného seriálu o vstupe Chorvátska do Európskej únie sa vyberieme za obyvateľmi. Čo si o tom všetkom myslia, čo očakávajú od toľko spomínanej Únie, tešia sa, alebo sú skôr smutní? Gregor Martin Papucsek po potulkách Chorvátskom v týchto týždňoch hovoril so Slavóncami, Záhrebčanmi, Istrijčanmi i Dalmatíncami... tu je Vox populi, vox Dei... Hlas ľudu, hlas Boží...
Ideme do lepšieho - hovorí dôchodca Miroljub na hlavnom námestí v istrijskom mestečku Umag, hoci o veľkej istote nesvedčí jeho dodatok, že uvidíme, čo bude. No a na podotázku, pre koho bude lepšie po vstupe do Únie, odpovedá tiež hmlisto, no veľavravne. Takže ako pre koho. Sotva z neho vymámim konkrétnejší názor, starý rybár zostáva neurčitý a neistý, ako počasie vonku, na mori. Akurát pripúšťa, že bude lepšie pre mladých, oni, starým až tak nie
Ako to teda je? Mladý Federico, majiteľ predajne rýb očakáva trocha viac problémov, než ich má teraz. Aj rybárom bude ťažšie, ťažšie sa im budú loviť ryby, pretože majú platiť nové zákony, rybári budú menej na mori, ale čo už, treba sa im prispôsobiť.
Aký je rozdiel v pracovnej kultúre v Chorvátsku a inde v Európe - to sa už pýtam „kelnera“ Željka, ktorý aj ako čašník pracoval v Rakúsku vyše 15 rokov. Nie sú tu ešte aké pracovné návyky, ako napríklad v Rakúsku, zišla by sa väčšia pružnosť, ale zo strany zamestnávateľov. Tí len chcú viac roboty za menej peňazí - to predsa nejde. A to Istria je ako Kalifornia v Amerike, tu je situácia oveľa lepšia, než v iných oblastiach Chorvátska.
Starý albánsky cukrár Adnan prišiel na Istriu pred štyridsiatimi rokmi z Macedónska. Teraz je bezradný, lebo všetci sa sťažujú, Taliani, Slovinci i Rakúšania.
Syn Nečat, ktorý preberá cukráreň, otcovi oponuje. Podľa neho bude oveľa lepšie. Sloboda cestovania, podnikania bude úžasná, pre mladých sa otvárajú nové možnosti. Slovom: je optimista.
Majiteľ pizzerie v dedinke Lovrečica/San Lorenzo neďaleko Umagu - Alen - je tiež bezradný, nevie, či sa má prikloniť ku skeptikom či optimistom. Väčšina občanov z krajín Európskej únie ho presviedča, aby len nevstupovali, radšej aby ušli.
Azda v Záhrebe je pohľad na Úniu najjednoznačnejší. Muž stredného veku v centre Záhrebu je absolútny optimista. Otvoria sa hranice, trh, pohyb ľudí, tovaru, rozšíria sa možnosti nájsť si zamestnanie... Urobili sme dobrý krok, hoci názory sú rozdielne, ja podporujem vstup Chorvátska do Európskej únie.
A už sme na juhu, pri Zadare, v meste Benkovac, kde mäsiarsky majster Tadija je plný optimizmu. Teší sa na zmeny, on je na ne pripravený, nech ide o hygienické či iné predpisy. Kto by mohol pochybovať o pripravenosti Chorvátov, veď je to európsky národ.
Statný muž zo Slavónska, ktorého stretávam v centre dalmatínskeho mestečka Biograd, očakáva od Únie veľmi málo a má na to takéto vysvetlenie. Takže Chorváti sú duchom slobodní, majú inú mentalitu, nie sú ako Nemci, Rakúšania.
75 ročná „baka“ sa ponáhľa práve do kostola, sleduje dianie okolo seba a myslí si, že bude horšie, ako bolo.
Šibalský úsmev vlastne spochybňuje negatívny postoj. No a muzikant by tiež nemal byť pesimista. Marko z kapely Bunari, ktorá zabáva ľudí na biogradskej „rive“, má takýto pohľad. Nič, ani Európa, ani nikto druhý nehovorí mne, mojej kapele či Chorvátsku, že nie sme vítaní. Musíme si to ceniť, aj chrániť. Môže to byť len dobré, my sme samí mladí ľudia s rodinami a máme radi to, čo robíme. A vôbec: bude Európa, alebo nie, my budeme spievať ďalej.
Chorvátsko vstupuje do EÚ Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
