Bola nedeľa ráno, 7. apríla 1968 a v bratislavskom Dome lodnikov v Zimnom prístave sa stretli stovky ludi. Starí legionári z čias prvej Československej republiky, odbojári proti nacizmu, ale aj úplne bežní ľudia.
Niečo ich však všetkých spájalo - prežili to najhoršie z komunistického režimu. Päťdesiate roky, keď ich bili, vyšetrovatelia im lámali prsty a hasili o nich cigarety. Videli zblízka politické popravy a vo väzení strávili svoje najlepšie roky.
S myšlienkou, že by si mohli v obrodnom čase založiť svoju vlastnú organizáciu, prišiel jeden z nich.
A tak vznikla . dnes neprávom zabudnutá - Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv - teda prvý spolok politických väzňov.
Na jej čelo sa postavil bývalý politický väzeň Emil Vidra.
Tajomníkmi boli Anton Horník alebo Jozef Tomášek, všetko politickí väzni z 50. rokov, ktorí si dlhé roky odsedeli vo väzniciach. Nechýbali ľudia, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v protifašistickom odboji - generáli Jozef Marko, Jozef Martin Kristín, Jaroslav Fabok alebo synovec generála Viesta Dušan Viest.
A táto myšlienka medzi bývalými obeťami totality skutočne rezonovala. Za krátky čas sa im podarilo zvolať viac ako 500, niekedy sa spomína aj viac ako 600 bývalých politických väzňov. Vystúpili tam mnohé osobnosti, ktoré dovtedy vystupovať nesmeli - či už demokratickí odbojári Květoslava Viestová alebo Karel Koch.
Rok 1968 im priniesol nové nadeje, mnohí sa však po svojich ťažkých skúsenostiach stavali k nemu aj skepticky.
No celkom jasne vtedy formulovali svoje požiadavky voči komunistickému režimu, ktoré presahovali osobné požiadavky na zmiernenie vlastných krívd.
Nezasadzovali sa len o rehabilitáciu politických väzňov, chceli byť najmä garantom, aby sa dodržiavali ľudské práva.
Predbehla teda Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv svoju dobu? Prečo ju narozdiel od jej českej sestry, organizácie obetí totality s názvom K231, s ktorou úzko spolupracovali a sledovali rovnaké ciele, vôbec nepoznáme? Ako ich nádeje nakoniec zmrazila okupácia?
Prečo neboli predstavitelia tejto organizácie pri nežnej revolúcii vypočutí? A zostal po nej nejaký ideový odkaz?
V najbližšej relácii Biele miesta 20. storočia budeme hovoriť a hosťami, ktorí odpovede na tieto otázky skúmajú . Robia vynikajúcu prácu, pretože oživili takmer zabudnutú tému - sú nimi dokumentaristka a filmárka Debora Pastirčáková a historik Filip Pavčík.
Pred pár dňami sme si pripomínali Deň pamiatky obetí komunistického režimu a dnes zasa výročie justičnej vraždy Milady Horákovej. Pozrieme sa tématicky na prvý pokus zmierniť tieto krivdy - presne s takou ideou vznikla v roku 1968 takzvaná Slovenská organizácia ľudských práv.
Okrem našich hostí v štúdiu však budete počuť aj dcéru zakladateľa tejto organizácie Ivicu Vidrovú, ktorej rozprávanie zaznamenali. Po nútenej emigrácii režim rozdelil ich rodinu na dlhých 21 rokov - spomínať bude aj na ich prvé pocity, keď sa znova videli aj na to, či sa dá udržať vzťah s najbližšími listami.
A nebudú chýbať ani spomienky posledných politických väzňov, ktorí boli pri vzniku ich prvých spolkov - K231 v Česku a Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv na Slovensku. Hovoriť budú aj o tom, ako sa po roku 1968 ničili archívy o ich činnosti, ale aj o tom, čo pre nich znamenalo ďalších 20 rokov neslobody a príchod očakávanej slobody.
Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Na foto: Emil Vidra- ako politický väzeň a potom v emigrácii
Zdroj fotografii: Archív pani Ivice Vidrovej (z výskumu Debory Pastirčákovej a Filipa Pavčíka)
Autorka: Soňa Gyarfašová
