Bola to exotika, dobrodružstvo, no pre mnohých v ich situácii jediné východisko.
Ľudia, ktorí po roku 1948 ušli z politických dôvodov pred komunizmom z Československa a skončili v utečeneckých táboroch za železnou oponou, potrebovali začať nanovo. Väčšina z nich verila, že iba dočasne. Že totalitný režim v Československu padne do 2 či 3 rokov.
No kde začať?
Svoje brány krátko po vojne otvorila všetkým prisťahovalcom veľkoryso ďaleká Austrália. Z ekonomických i populačných dôvodov.
Narozdiel od Ameriky či Kanady, kde sa na vstup čakalo roky, mohli Čechoslováci odísť z nemeckých utečeneckých táborov do Austrálie takmer hneď.
Aj v utečeneckých táboroch sa premietali motivačné filmy s koalami či klokanmi, ktoré mnohých oslovili. Prečo to vlastne neskúsiť?
Jedna vec však bola vtedajšia politika austrálskej vlády, tá druhá nastavenie spoločnosti.
V austrálskych novinách vychádzali aj xenofóbne články plné dezinformácii a hoaxov, ktoré obviňovali prichádzajúcich ľudí z kolaborácie s nacizmom alebo snahou zasiať v Austrálii komunistické myšlienky.
A nenávisť rozdúchavali aj odbory, tie tvrdili, že noví prisťahovalci budú brať domácim prácu.
Obeťou predsudkov, ktoré sa dostali do verejnej mienky, sa nakoniec stal aj Slovák Karol Tapči, ktorého v roku 1952 popravili vo Freemantli za vraždu, ktorú nespáchal.
Iní z prisťahovalcov však hovorili, že práve v Austrálii našli v pravom slova zmysle nový domov a domáci ich volali "noví Austrálčania".
"Snažili sa tu budovať v malom masarykovské Československo," hovorí náš dnešný hosť s tým, že v austrálskom exile vznikla Československá obec legionárska, pobočky Junáka, Sokola, Orla či politických väzňov nacizmu či komunizmu.
Niektorí sa snažili proti československému komunistickému režimu bojovať z druhého konca, hoci bol to len zlomok. A znelo to trošku šialene.
Z 12-tisíc Čechov a a Slovákov, ktorí sem emigrovali to bolo iba 800-1000 ľudí.
Medzi nich patrili napríklad aj Čech Leopold Rozbořil alebo Slovák Ján Viola.
Ako sa to však dalo z opačného konca sveta?
Bojkotom československých výrobkov, pomocou ďalším prisťahovalcom, no najmä a predovšetkým obyčaným slovom.
Taký František Váňa, ktorý sa stal vedúcou osobnosťou exilu v Austrálii, vydával exilové noviny s názvom Hlas domova. Spisovateľ Ferdinand Peroutka nazval jeho noviny najlepším exilovým periodikom.
Z Ameriky im posielal príspevky Martin Kvetko, v kontakte boli s Voskovcom či neskôr Havlom.
Kritického Hlasu domova, ktorý vychádzal v Austrálii, sa bál patrične aj komunistický režim - až tak, že založil noviny s rovnakým názvom.
Proti režimu vystupoval aj československý intelektuál Stanislav Hoffírek, s jeho filozofiou pozitívneho antikomunizmu. V telefónnom zozname si vyberal náhodné adresy a posielal svoje texty ľuďom v Československu.
So svojim na prvý pohľad až fanatickým antikomunizmom bola vlna emigrantov, ktorí prichádzali v roku 1948, nepochopená tými, ktorí prišli pred nimi.
No nepochopení boli aj samotnou Austráliou.
Tá najskôr predsa len komunistické režimy nevnímala ako takú hrozbu. Až kým verejnou mienkou nepohla takzvaná aféra Petrov nazvaná podľa tamojšieho sovietskeho diplomata.
Práve tá bola prelomom v tom, ako austrálska spoločnosť pozerala na režimy za železnou oponou.
Komunistický režim v Československu nakoniec napriek očakávaniam mnohých exulantov tak skoro nepadol a mnohí z nich už svoj domov nepozreli.
No príbeh československého exilu po roku 1948 sa stal aj príbehom Austrálie. Naši krajania jej vtisli svoju pečať.
Zakladateľ pražského symfonického orchestra Rudolf Pekárek "naučil Austrálčanov počúvať vážnu hudbu".
Výskumník Jiří Chalupka začal ako prvý študovať systematicky aborigénsku kultúru a dodnes sa tu udeľuje cena, ktorá nesie jeho meno
A športovec Antonín Šponar sa zasa zaslúžil o založenie osady Thredbo, prvého austrálskeho strediska zimných športov umiestneného na upätí Mount Kosciuszko - prenesene by sa dalo povedať, že nadchol Austrálčanov pre lyže.
Rodák z Fiľakova, preživší holokaustu, František Löwy sa zasa stal nielen jedným z najúspešnejších podnikateľov a najbohatších obyvateľov Austrálie, ale aj najväčších austrálskych filantropov, ktorý pomáha ľuďom v núdzi.
Takým ako bol kedysi on.
O neznámych príbehoch našich krajanov v Austrálii hovorila moderátorka Soňa Gyarfašová s profesorom histórie Jaroslavom Millerom, ktorý pôsobí ako rektor na Anglo-American University v Prahe a emeritný rektor na Palackého univerzite v Olomouci a o tejto téme napísal niekoľko publikácii. Je priekopníkom, ktorý zmapoval osudy našich krajanov v Austrálii.
Okrem neho však budete počuť aj príbehy našich rodákov, ktorí po roku 1948 odišli do Austrálie - najstaršieho austrálskeho psychiatra, pôvodne rodáka zo Serede, 100-ročného Berta Kluga alebo 92-ročnú Bernardínu Váňovú, ktorá si zaspomína na svoje začiatky v Austrálii, no najmä manžela Františka Váňu.
Nemôže chýbať Frank Löwy z Fiľakova - časť interview s ním nám zapožičal časopis Forbes. To všetko doplnené hudbou, ktorá sa s našou témou spája.
Pred totalitou ušli až k protinožcom - neznáme príbehy československého exilu v Austrálii po roku 1948 Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
