V relácii Biele miesta 20. storočia vám symbolicky pri 35. výročí Nežnej revolúcie prinášame reláciu z cyklu ŠtB – prísne tajné, ktorá získala len nedávno Výročnú cenu Literárneho fondu za publicistiku, a jej ústrednou témou je najmä nadčasová otázka spravodlivosti.
Minulý rok sme si pripomenuli dve veľké výročia – 75 rokov od Víťazného februára, nástupu komunistov k moci v Československu a ešte predtým päť rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Veľmi zvláštnym spôsobom sa tu prepája domnelá minulosť so súčasnosťou, keď si vezmeme, že Jána sledoval pre Mariána Kočnera aj bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti z odboru boja s vnútorným nepriateľom Miroslav Kriak, ktorý po Nežnej revolúcii prešiel najrôznejšími lukratívnymi štátnymi funkciami. Ako sme sa vyrovnali s našou minulosťou a čo to hovorí o našej spoločnosti?
„Že niektorí sú presvedčení, že im prejdú zločiny, ak sú tieto zločiny s krytím štátnej moci. To nepotrestanie zla si nesieme naďalej,“ hovorí jeden z našich hostí.
Štátna bezpečnosť bola zrušená v januári 1990 a označená za zločineckú organizáciu, ale jej bývalí príslušníci prešli do politiky a ekonomiky a ovplyvňujú jej chod aj ďalej, príkladom je Juraj Široký.
Iba tesne po Nežnej revolúcii vyšlo pár pokusov o domnelú spravodlivosť, pretože tu ešte bola veľká a silná spoločenská požiadavka. V tom čase vznikla federálna vyšetrovacia komisia 17. novembra, ktorá riešila okrem iného prípad nadporučíka Zboru národnej bezpečnosti Jaroslava Oudrána – ten bezprostredne po zásahu bil do tváre a kopal mladú ženu Katarínu Vávrovú. Spôsobil jej tým vážne zranenia. Súd v Litomericiach mu vymeral 4 a pol roka. To však bola skôr výnimka.
Iná vyšetrovacia komisia, ktorá vznikla na prešetrenie zásahu sviečkovej manifestácie, riešila prípad majora Alexandra Kysuckého – ten zásahu velil. V duchu „kresťanského odpustenia“ však o jeho milosť u prezidenta Havla orodovali niekdajší disidenti Ján Čarnogurský a František Mikloško. „Urobili sme chyby, nikto sa dodnes ani len neospravedlnil,“ hovorí druhý z menovaných.
Celú vec v tom čase dozorovali dnes o niečo známejší, vtedy ešte začínajúci prokurátori, Dušan Kováčik a Dobroslav Trnka. Práve Trnka sa neskôr vyjadril, že rozhodnutie o milosti vníma ako politické a vníma ho pozitívne. Ako akt zmierenia.
„Do akej miery táto skúsenosť predurčila jeho kariéru neskôr?“ Pýtal sa rečnícku otázku jeden z hosťov našej relácie, historik a právnik Ľubomír Morbacher.
Po Nežnej revolúcii sa vyšetrovala aj kauza pozývacieho listu, ktorého signatári a iniciátori vtedy ešte žili. Federálnym prokurátorom bol Ivan Gašparovič, ktorý dôvodil aj tým, že všetko je už premlčané. Podobné argumenty používalo aj ponovembrové súdnictvo, v ktorom zostali komunistické kádre.
Asi lepšie ako čokoľvek iné svedčí o tom príbeh súrodencov Eugénie Vyskočilovej a Juraja Radziwilla-Anoškina. Keď si ako politickí väzni, odsúdení velezradci, išli v roku 1990 po rehabilitačné osvedčenie, dozvedeli sa, že im ho má odovzdať doktorka Alžbeta Trattnerová. Teda tá istá sudkyňa, ktorá ich kedysi odsúdila.
Okrem niekoľkých sudcov z 50. rokov zostali po novembri v našej justícii aj tí z 80. rokov. Na Slovensku to bol napríklad Štefan Harabin, ktorý riešil predtým aj takzvané prvohlavové trestné činy.
„Zomierali svedkovia, obete aj páchatelia. Ale to bol zrejme cieľ,“ hovoril signatár a hovorca Charty 77 Miroslav Lehký, ktorý začal pôsobiť na českom Úrade pre vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov komunizmu. Ten založil český disident a chartista Václav Benda. Miroslav Lehký tu vyšetroval aj vyšetrovateľa z Horákovej procesu Milana Moučku, ktorý v tom čase ešte žil. No všetko išlo vďaka prieťahom súdov a zbytočnej byrokracii dostratena.
Trestu ušiel aj komunistický prokurátor Karel Vaš, zodpovedný okrem iného za justičnú vraždu generála Heliodora Píku.
To, že je všetko premlčané, skonštatovali české súdy aj v prípade Bohumíra Vlačihu. Dozorca z jáchymovskej Veže smrti, ktorý prestrelil už zblízka hlavu ležiacemu a postrelenému politickému väzňovi Jaroslavovi Lukešovi, nikdy nič neľutoval. „Mám čistý štít, myslite si, čo chcete,“ hovoril aj po rokoch so všetkou aroganciou. Naďalej bol vlastne ctihodný občan...
Jedna z mála, ktorá dostala nakoniec nepodmienčný trest, bola prokurátorka z Horákovej procesu Ludmila Brožová-Polednová. Mala 88 rokov, keď jej vymerali 6 rokov väzenia, no po roku ju omilostil český prezident Václav Klaus. „Vy si naozaj myslíte, že tam nebola žiadna trestná činnosť?“ Hovorila o Milade tvrdohlavo dokola. Aj krátko pred svojou smrťou.
Na niekoľký pokus dostal do väzenia svojich eštebákov český disident Petr Placák. Len preto, že sa nevzdal a neodradil ho prístup úradov. Bolo to krátko pred Nežnou revolúciou, keď ho uniesli do lesa za Prahou a zbili. Petr Vrbický dostal podmienku, Ladislav Irovský a major Štátnej bezpečnosti Antonín Prchal skončili za mrežami. Hoci len na pár mesiacov.
Na Slovensku to bolo ešte horšie.
O spravodlivosť sa neúspešne kedysi snažil aj Ján Gaál, ktorého otca Floriána Gaála vyhodili v roku 1952 eštebácki vyšetrovatelia po niekoľkohodinovom výsluchu z okna 3. poschodia u Dvoch levov. V čase, keď podával Ústav pamäti národa podnet na generálnu prokuratúru, niektorí z vyšetrovateľov jeho otca stále žili.
Len pre porovnanie:
V Česku bolo nepodmienečne odsúdených za komunistické zločiny 47 ľudí, na Slovensku bol odsúdený, a to podmienečne, iba jeden jediný, niekdajší šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc.
Nikdy u nás nevznikla inštitúcia podobná ako Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu. Rovnako zákon o protiprávnosti komunistického režimu, ktorý sme prebrali z Českej republiky, prešiel oveľa neskôr a so zmenenými formuláciami. Bol prakticky bezzubý so znením, ktoré bránilo trestať komunistické zločiny. „To bola práca Vladimíra Mečiara a jeho poskokov,“ hovorí ďalší z našich hostí, politológ Martin Slávik.
Mečiar stopil aj spisy z oblastnej vyšetrovne ŠtB, tazkzvanej Tisovej vily, ktoré poslúžili v politickom boji, no bránili vyšetriť komunistické zločiny. Eštebáci, ktorých predtým vyradili v previerkach, boli za jeho éry reaktivovaní a vrátení do služby. A neskôr tvorili základ našich bezpečnostných zložiek.
„Pozrime sa len na Jaroslava Svěchotu, ktorý stál pri tých veľkých kauzách samostatného Slovenska,“ spomínal ďalší z našich hostí, investigatívny novinár a režisér prvého a posledného filmu z cyklu Štb – prísne tajné Lukáš Diko.
No všetko to pokračuje ďalej... A mnohí zo služobne mladších eštebákov z konca normalizácie zostali v silových a bezpečnostných zložkách dodnes.
Reláciu pripravili moderátorka Soňa Gyarfašová, zvukový majster Pavol Prelovský a hudobný dramaturg Peter Markovský a okrem unikátnych archívov v nej môžete počuť investigatívneho novinára Lukáša Dika, právnika a historika Ľubomíra Morbachera a politológa Martina Slávika, ktorý napísal vynikajúcu prácu plnú faktov a kontextov o trestnoprávnom vyrovnaní sa s minulosťou a mal by ju rozhodne vydať knižne.
V relácii zaznejú aj mená, ktoré viac poznáme z našich najnovších dejín, alebo ak chcete – nedávnej súčasnosti – Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič, Dobroslav Trnka či Dušan Kováčik.
Aký je ich podiel na vyrovnaní alebo nevyrovnaní sa s totalitnou minulosťou?
Čo zostalo z niekdajších snáh o spravodlivosť? A kam nás vlastne priviedli hrubé čiary? Aj na to sa pokúsime odpovedať si v našej relácii.
Epilóg o spravodlivosti alebo kam nás priviedli hrubé čiary Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
