Raz sa v roku 1944 sa manželia Hajtášovci prechádzali popri Carltone v centre Bratislavy a videli hlúčik ľudí. Išli sa tam pozrieť. Pred domom bol nápis DRAŽBA. Cez okno zbadala Klára nedopité šálky na stole a predstavila si židovskú rodinu, ktorá nestihla ani dojesť raňajky, už ich gestapo zobralo. Po tomto strašnom zážitku sa snažili manželia Hajtášovci pomáhať, ako len mohli.
Jedná známa, Lenka, prišla poprosiť, či by pán Hajtáš nemohol nejako zariadiť, aby do Bratislavy prišla jej mama, ktorá žila v Ružomberku. Mala echo, že ďalšiu noc budú všetkých ružomberských Židov brať. Pán Hajtáš sa vybral v uniforme nočným vlakom pre ňu... Bratia Abrahamovičovci potrebovali, aby ich odprevadil niekam na dedinu. Tak išiel s nimi vlakom. Oni dvaja v uniformách, on v civile. Keď vystúpili, v Trnave bola veľká razia. Im dvom gestapáci salutovali, ale jeho, pána Hajtáša, legitimovali. Aj sa potom smiali, ako im, Židom, salutovali, avšak predsa len to boli strašné časy a v noci nemohli počas vojny ani oka zažmúriť. A raz v noci zaklopala na ich okno bývalá spolužiačka pána Hajtáša. Z Nitry sem prišla vlakom aj s dieťaťom na rukách, ktoré nesmierne kašľalo – malo čierny kašeľ. V centre mesta však bolo ostať veľmi nebezpečné, a tak jej rodina Hajtášová hľadala iné ubytovanie...
Hajtášovci pomohli dohromady 16 ľuďom a v roku 1986 im bol v USA udelený titul Spravodlivý medzi národmi.
Príbehy z obdobia vojny rozpráva pani Klára Hajtášová. Má 94 rokov a žije na bratislavskej Kolibe. V čase vojny bola vydatá mladá žena, ktorá žila s manželom Gejzom Hajtášom, výpravcom na Hlavnej železničnej stanici, na Dostojevského rade v Bratislave pri univerzite v centre mesta.
Navždy rodinou
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
