V Chalúpke na Starej Turej sa diakonky starali o siroty a deti „hauzírerov“, teda podomových obchodníkov, ktorí odchádzali za prácou 10 mesiacov v roku a vracali sa domov len na leto. Žil tu aj Ján Valenta, ktorý si spomína, ako s kamarátkami, židovskými dievčatami Evkou a Hankou, sadili do záhradky cukríky a potom čakali, kým im narastú.
Z pohľadu dieťaťa boli aj vojnové roky plné hier a istoty, ktorú im sestry poskytovali. A hoci prišli aj gardisti, či dokonca Nemci na kontrolu, počas najväčších razií, keď sa dozvedeli, deti umiestnili do bezpečia na kopanice a sestry ostali v Chalúpke samé. Pri menších to s Nemcami dobre nemecky hovoriace Barbora Plesková a riaditeľka Mária Rafajová „vybavili“, ako spomína Ján Valenta. Deti do Chalúpky vodili rodičia alebo známi v noci. Zaklopali na okno a vedeli, ktoré to je, za ktorým sestra Borka spáva. Rýchlo deti prevzala, na nič sa nepýtala, len prosila rodičov, aby už za nimi nechodili. Raz však židovské deti lekára z Novej Bane, hrajúce sa v záhrade chalúpky, spoznali dve ženy, ktoré na Starej Turej pracovali, ale z Novej Bane pochádzali. Na druhý deň prišlo gestapo. Vtedy stála diakonka Borka Plesková pod hlavňami samopalov pri múre. Hoci to bola mladá žena, ošedivela...
Po vojne sa všetci rodičia pre deti vrátili. Činnosť diakonie na Starej Turej /nemocnica, Chalúpka a Domov bielych hláve/ bola po roku 1948 ukončená. V relácii hovoria Jarmila Slezáčková, Ján Valenta, Mária Görögová, Pavol Trúsik a Michal Slavka.
Deti z Chalúpky
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.