V Rádiu Slovensko bude oddnes vždy od pondelka do piatku umelá inteligencia premieňať vaše myšlienky na príbehy. Na základe desiatich ľubovoľných slov, ktoré nám budete posielať, napíše umelá inteligencia dvojminútovú poviedku. Poviedky budú čítať živí herci – Lucia Vráblicová a Přemysl Boublík. Jeden z vás, ktorí prispejete, získa vždy v piatok aj knižnú odmenu. Žiadna aplikácia umelej inteligencie však nemôže existovať bez ľudskej fantázie, ktorá je kľúčová pri navrhovaní modelov, určovaní ich účelov a vytváraní algoritmov, ktoré jej umožňujú vykonávať zložité úlohy. Tak sa poďme spoločne zabaviť. Desať slov k prvej poviedke, ktorá sa volá Sen o festivale, nám napísal Peter Slovák z Myjavy. Boli to tieto: somár, oplotenie, vresk, túžba, záhrada, disk, pijavica, atrament, dokonalý a transformátor. Číta Lucia Vráblicová.
Sen o festivale Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Peter Slovák, Myjava. 10 slov: somár, oplotenie, vresk, túžba, záhrada, disk, pijavica, atrament, dokonalý, transformátor
Sen o festivale
„Pamätám si to, akoby to bolo včera,“ začala babka Anča, keď sme sedeli na lavičke v jej záhrade. Lúčne kvety ticho rástli na okraji, kým v diaľke sa niesol zvuk traktora. „Ten Jurov somár... No veru, že sa zasa dostal cez oplotenie. Ako vždy, keď ho najmenej čakáš. To zviera je skutočná pohroma!“
„Vyliezla som von, len čo som ho počula revať ako zmyslov zbaveného. Ten jeho vresk sa rozliehal po celej lúke. A keď som tam došla, samozrejme, stál si rovno pri našom starom transformátore! Mala som vtedy v sebe poriadnu túžbu vziať palicu a nahnať ho späť domov. Ale keď som sa naňho pozrela, len som si pomyslela: 'Anča, nič nebude dokonalé. Tento somár ti vždy ukáže, kto tu šéfuje.'“
„A vtedy, keď som ho začala zaháňať späť, zrazu sa spustil dážď. Taký, že sa mi ani starý dáždnik nestihol otvoriť poriadne, a už bol obrátený naopak. No hovorím ti, to nebol len taký obyčajný lejak. Bolo to, akoby sa obloha rozmazala ako atrament, čo sa leje po stránke, keď je mokrá. Nemohla som ani poriadne dýchať od toho dažďa, všetko bolo zamračené a roztečené, ako keby ani nebo nevedelo, čo chce.“
„Keď som sa konečne vrátila do chalupy, mokrá ako myš, sadla som si ku stolu a len som hľadela von. Také počasie! Akoby sa obloha rozhodla, že nebude nič pekné a čisté, ale len jedna veľká machuľa. Človek by povedal, že vidiek je pokojný, ale ten dážď bol horší ako sto pijavíc. Hoci, pri tom všetkom, som si pomyslela: 'Vieš čo, Anča? Niekedy je to tu ako na festivale. Akurát ten náš je o tom, kto vydrží najviac blata a somárov.'“
„Ale vieš čo? Keď sa to počasie umúdrilo, somár sa vrátil k Jurovi, a ja som si len povzdychla. Nie vždy to bude dokonalé, ale presne o tom to je. Na druhý deň bolo krásne, slnko svietilo ako zázrak, a všetko sa vrátilo do starých koľají. Aj keď stále mám v hlave ten deň, keď nám z oblohy tiekol atrament.“
