Dnes máme pre vás opäť poviedku, ktorú vytvorila umelá inteligencia. Desať slov, s ktorými pracovala, nám poslal Ján Kozub zo Zvolena. Boli to slová: práve, Drážďany, komiksové, lepidlo, včela, môj, na, nikde, spomínal a teda. Ján Kozub zároveň získava aj knižnú odmenu. Jeho poviedku Drážďany číta Přemysl Boublík.
Drážďany
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Ján Kozub, Zvolen. 10 slov: práve, Drážďany, komiksové, lepidlo, včela, môj, na, nikde, spomínal, teda.
Drážďany
Môj život bol vždy obyčajný. Hoci som mal rád fantasy príbehy, nikdy som im neveril. Boli len únikom. Až jedného dňa...
Prechádzal som lesom a práve som rozmýšľal, ako som sa ocitol na tom zvláštnom mieste. Nikde neboli stromy, ktoré by som poznal. Listy mali modrastý nádych a vzduch sa chvel niečím magickým. Objavila sa včela, ale jej krídla boli priehľadné a telo jemne žiarilo.
„Teda! Čo tu robíš?“ spýtal som sa, hoci som nečakal odpoveď.
Odpoveď však prišla od neznámej postavy v plášti. „Hľadáš niečo, však? Niečo, čo sa stratilo.“
„Áno, ale netuším čo,“ priznal som sa. „Niekto spomínal, že tu nájdem niečo dôležité, ale nepovedal čo.“
Postava sa usmiala. „To, čo hľadáš, je v tebe. Ale aby si to pochopil, musíš prejsť portálom. Heslo je Drážďany.“
„Drážďany? To je heslo?“ pýtal som sa zmätene.
„Áno, stačí ho vysloviť na správnom mieste a portál sa ti otvorí.“
Postava zmizla a ja som zostal sám. Otočil som sa a na zemi našiel kúsky roztrhaného komiksového zošita, spojené niečím, čo pripomínalo lepidlo. Zdvihol som stránku a tá začala žiariť. Cítil som, ako ma tiahne preč.
„Drážďany,“ zašepkal som, a v tom momente sa otvorila brána. Bol to portál do iného sveta. Konečne som pochopil – môj únik z reality bol skutočný. Všetko, čomu som nikdy neveril, práve ožilo.
