Pri zrode poviedky, ktorú vytvorila umelá inteligencia, stálo týchto 10 slov: Dom, hádam, ak, ticho, wow, pes, spievať, kakao, dominantná a ju. Poslal nám ich Tibor Eperješi. Jeho poviedku Cesta vlakom číta Přemysl Boublík.
Cesta vlakom
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Tibor Eperješi, 10 slov: Dom, hádam, ak, ticho, wow, pes, spievať, kakao, dominantná, ju.
Cesta vlakom
Každé ráno, keď nastúpim do vlaku, sa začína ten istý príbeh. Ľudia sa snažia ignorovať jeden druhého. Hádam by som sa mohol zapojiť do tejto tichej hry a len tak civieť z okna, no niečo ma stále láka pozorovať ich.
Sedí tam ona – dominantná tým, ako ticho pôsobí. Vždy má so sebou veľký termohrnček, z ktorého vonia kakao. Nepozerá do mobilu, nečíta knihu. Len tak sedí a díva sa, akoby ju všetko nezaujímalo. Zrazu vlak prefrčí okolo malého domu. A ona sa usmeje. Vždy pri tom istom dome. Prečo? Možno ju raz odhalím.
Na ďalšej stanici nastúpi chlapík s telefónom, z ktorého sa ozýva hlasná hudba. Ľudia sa zamračia, ale on si veselo podupkáva nohou. Občas dokonca začne polohlasne spievať. Všetci sa odvracajú, ale niekde vzadu sa ozve: „Wow, ten má guráž.“
Na tretej stanici pristúpi žena s malým psom. S flegmatickým výrazom hľadí pred seba, kým pes poskakuje, akoby práve objavil Ameriku.
A zrazu mám pocit, že ich poznám. Každý z týchto ľudí je súčasťou mojej rannej rutiny.
Každé ráno rovnaký vlak, rovnakí ľudia, rovnaký scenár. A ja som divák v tomto nekonečnom predstavení. Možno je to nudné. Alebo?
Ak by sa niečo nezmenilo, možno by mi to chýbalo. Možno sa to opakovanie stalo dominantnou súčasťou mojej cesty.
