Pokračujeme v Nekonečných prípadoch písaných umelou inteligenciou. Knižnú odmenu za tento týždeň posielame Petrovi Sichelskému, Aj vy nám môžete na slovensko@rozhlas.sk poslať vlastných desať slov a umelá inteligencia na ich základe vytvorí príbeh. Tak, ako je to v prípade poviedky Čo nás deti učia, 10 slov nám poslal Pavol Dráb. Boli to tieto: vari, škola, nech, ale, červený, aby, jedenásť, dokonca, ihrisko a zvuk. Číta Přemysl Boublík.
Čo nás deti učia Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pavol Dráb, 10 slov: Vari, škola, nech, ale, červený, aby, jedenásť, dokonca, ihrisko, zvuk.
Čo nás deti učia
Na školskom ihrisku sa vždy všetko zdá byť jednoduchšie. Deti pobehovali, smiali sa a kričali, akoby ich zajtrajšie písomky vôbec netrápili. Tomáš stál pri bráne a počúval ten zvuk slobody.
Keď odišiel zo školy, sľúbil si, že sa nikdy nevráti. Ako študent sa nikdy necítil byť súčasťou kolektívu, akoby nepasoval medzi ostatných. Bol ten „tichý chalan“, ktorý sa bál urobiť chybu. Ale teraz stál opäť pred budovou, čakajúc na syna.
V tom zazvonil školský zvonček a žiaci sa začali hrnúť von. Uvidel hlavu s jasne červeným šiltom, ako sa k nemu rúti.
„Ocko, dnes som bol kapitán futbalového tímu!“ zvolal Adam pyšne.
Tomáš sa zasmial. Nech ho osud priniesol kamkoľvek, synovi sa darilo nájsť to, čo on kedysi hľadal márne. „A dal si aj gól?“ spýtal sa.
„Nie. Dokonca som zakopol loptu tak, že zmizla v kríkoch. Ale všetci sa smiali a povedali, že som super.“
„Takže vari váš tím prehral?“ žartoval Tomáš. Adam pokrútil hlavou: „To je jedno. Hráme len pre zábavu.“
Tomáš sa zamyslel. Možno on sám robil tú chybu, že vždy potreboval výsledky, aby sa cítil cenný. Možno to nikdy nebolo o víťazstve, ale o tom, cítiť sa ako súčasť.
„Vieš čo, Adam? Pôjdeme dnes na zmrzlinu,“ povedal a spolu vykročili preč.
O presne jedenásť minút neskôr už sedeli na lavičke.
Adam držal dvojitú čokoládovú a Tomáš sa v duchu usmieval. „Vari nám všetkým len chýba, aby sme sa na veci pozerali jednoduchšie. Môj syn to vie. A ja sa to ešte len učím.“
Adam prikývol a začal rozprávať ďalšie príhody z ihriska. Tomáš počúval a zistil, že tentoraz na nič nečaká. Všetko bolo presne tak, ako má byť.
