Je tu nový týždeň s
poviedkami písanými umelou inteligenciou. Dnešných 10 slov bolo: nie,
kniha, topánka, pravidelne, nemôžem, jesenný, v, jama, kolenný a
Andrejka. Poviedku Pavla Drába Rodinné tradície číta Přemysl Boublík.
Rodinné tradície Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pavol Dráb, 10 slov: Nie, kniha, topánka, pravidelne, nemôžem, jesenný, v, jama, kolenný, Andrejka.
Rodinné tradície
Nie každý rodinný večer je obyčajný. Najmä ak príde teta Oľga. Tá, čo má stále tmavé šaty a prázdny pohľad. Tentoraz vytiahla zo starej tašky knihu a pár topánok. „Andrejka,“ oslovila sestru. „Obuj si ich, obe. Dnes musíš prejsť našu skúšku.“
Andrejka sa pozrela na mamu, akoby čakala, že ju zachráni. Ale mama len ticho prikývla. „Nemôžem to spraviť, teta,“ zašepkala, ale topánky si obula. Oľga pokynula rukou. „Choď v tých topánkach a nezastavuj sa, nech sa deje čokoľvek,“ povedala pevným hlasom.
V záhrade sa pred Andrejkou náhle objavila tmavá jama. Lístie sa do nej zosypávalo, akoby to bol živý tvor. Andrejka zastala len na chvíľu a potom ju jedným krokom prekročila. Stála nad priepasťou a akoby... podrástla. Jej postava bola pevnejšia, pohľad vyrovnanejší. Kráčala, akoby mala kolenné kĺby z ocele.
Teta Oľga sa usmiala.
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.
Oľga na mňa pozrela zvláštne: „Nie každá jama je hrozbou. Niektoré nás menia. Andrejka teraz chápe, kam patrí. Pravidelne musíme prijať našu minulosť, aby sme neblúdili.“
Andrejka sa vrátila k nám s pokojom na tvári. Akoby rodina prestala byť len jej minulosťou a stala sa niečím hlbším. „Vďaka,“ šepla Oľge. Teta prikývla a zatvorila knihu, kráčajúc do jesenného večera, akoby tu nikdy nebola.
Andrejka odložila topánky k ostatným. „Teraz je to lepšie,“ povedala. „Konečne viem, prečo som tu.“
