V našej relácii si tentokrát predstavíme hneď dva silné osudy. Prvý z našich hrdinov prežil to najhoršie z ťažkých päťdesiatych rokov, toho druhého sa zasa bolestne dotkla okupácia Československa a jeho následná normalizácia.
Príbehy strýka Titusa Zemana a jeho synovca Michala Radošinského, ktorý je aj našim dnešným rozprávačom sú však prepojené viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Politického väzňa Titusa Zemana sme si pripomínali aj pri nedávnej návšteve pápeža Františka - tento rok ubehlo aj 70 rokov od jeho politického procesu. Treba tiež dodať, že ako jeden z mála Slovákov v 20.storočí bol Titus Zeman ešte v roku 2017 vo Vatikáne za svoj životný osud aj blahorečený. O to, že jeho príbeh žije ďalej, sa zaslúžil aj jeho synovec, náš dnešný rozprávač Michal Radošinský.
On sám vystúpil kedysi ostro proti okupácii a začínajúcej normalizácii - a celoživotným vzorom bol preňho práve Titus Zeman.
„Bol zatvorený, keď som sa ja narodil. A vnímal som, že keď sa o ňom začalo hovoriť, tak sa stišoval hlas," spomínal synovec Michal.
To boli preňho v detstve aj prvé dotyky s tým, aká je pravá podoba komunistického režimu. Doteraz si presne pamätá návštevy strýka, ktorému režim vymeral trest 25 rokov, za mrežami väzenia.
„Pri tých návštevách sa ku mne správal tak, že sa snažil akoby žartovať - aj napriek tej ťažkej situácii a tomu, v akom prostredí žil. On sa nás deti, aj svojich súrodencov snažil psychicky povzbudiť. To bola podstata jeho života. Preto si aj zvolil dráhu kňaza," dodával Michal Radošinský.
Jeho strýko Titus Zeman vyšiel na slobodu až po 13 rokoch, v roku 1964, hoci stále zostal pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Ani reformný rok 1968, od ktorého si mnohí toľko sľubovali, ešte nezbúral všetky tabu a nebol skutočnou demokratizáciou. Presne o tom hovorí aj to, ako sa režim správal k politickým väzňom z 50.rokov.
Sme si mysleli v prvých momentoch, že je na slobode. Ale ako povedal jeho priateľ Anton Srholec, dostal sa iba z malého väzenia do veľkého. Lebo aj po prepustení z väzenia bol stále sledovaný.
Napriek tomu však reformný rok 1968 priniesol aspoň náznak nádeje a jeho strýko Titus Zeman mohol začať pôsobiť aj ako kňaz.
„Keď mu v roku 1968 povolili pôsobiť ako kňazovi, on začal doslova ožívať. To bolo veľmi pekné obdobie. Do augusta... Dobre vieme, že 21. augusta prišli Rusi a to znamenalo obrat o 180 stupňov," hovoril.
Okupácia Československa zasiahla do života obom - strýkovi aj synovcovi. Ten sa zúčastnil aj na pohrebe svojej zastrelenej rovesníčky, študentky Danky Košanovej.
„Ktorej sme odniesli veniec z krvavočervených ruží, ktoré sme strihali na ceste medzi ruskými tankami," spomínal.
Nielen preto sa zúčastnil Michal Radošinský o rok na to aj manifestácie, kde si mali ľudia pripomenúť obete okupácie.
„Mňa to poznačilo tým, a preto som sa vlastne zúčastnil aj tej poslednej veľkej manifestácie, lebo 8. januára 1969 to srdce Titusa Zemana nezvládlo; Celý ten tlak, ktorý bol naňho vyvíjaný.. a zomrel. To, čo sa vo mne hromadilo, že ten môj strýko bol toľké roky vo väzení, bezprávne. Musel som nejakou formou vyjadriť to, čo bolo vo mne. Ten nesúhlas s tým režimom a vedel som, že sa dostáva znovu k moci."
Režim však túto manifestáciu tvrdo potlačil a aj mladého maturanta Michala čakali počas normalizácie tvrdé výsluchy.
„Boli to krížové výsluchy, so zosmiešňovaním, nútením ku priznaniam. Vtedy bola móda Beatles, dlhé vlasy, takže nás zosmiešnili aj tak, že nás úplne ostrihali...A vedel som, že môžem byť potrestaný, lebo idem proti moci. Jednoducho som vedel, že tam musím byť. Lebo som vedel, že musím ukázať, že to, čo deje v Československu, nie je v poriadku, nie je to v súlade s morálkou."
Vypočujte si príbeh Michala Radošinského, pre ktorého bol celý život vzorom strýkom Titus Zeman. Reláciu Osudy, ktoré písalo 20.storočie pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.
Osudy - strýko a synovec Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zdroj foto: Michal Radošinský
