Náš dnešný hrdina má 93 rokov a jeho najväčšou láskou bol celý život spev. Spolupracoval s viacerými hudobnými velikánmi ako Juraj Králik či Ján Cikker a hudbe venoval najlepšie roky svojho života.
Ako zborista si zaspieval v SĽUKu, Vojenskom umeleckom súbore aj na Novej scéne. Divadelné dosky mu boli skrátka dobre známe.
Zahral si však aj v hraných filmoch ako boli Poľovnícky trojlístok, Úsmev diabla alebo Kohút nezaspieva.
Aj po rokoch si Pavol Boňko rád spomenie na časy, keď kedysi vystupoval a rád si ich opäť pripomenie. Pri našom stretnutí nám svojim krásnym hlasom zaspieval obľúbenú pieseň francúzskeho skladateľa Francoisa Lemarqua Quand un soldat. Tá hovorí o tom, čo dokáže urobiť so životmi ľudí vojna.
A veľmi dobre vie, o čom hovorí. Nepriamo či priamo sa dotkli jeho života obe svetové vojny.
O tej prvej počul veľa od mamy – tá ušla pred prenasledovaním do Československa z cárskeho Ruska, kde ako mladé dievča zažila nielen dôsledky prvej svetovej vojny. No aj krutú občiansku vojnu a vzájomné vyvražďovanie ľudí - a na vlastné oči videla to, čo s krajinou urobila boľsevická revolúcia.
Druhá svetová vojna sa už zapísala silno aj do života nášho hrdinu. Bývali na východe Slovenska a on videl vojenské transporty na Poľsko aj z Poľska. Raz ako chlapci prišli k vagónu, v ktorom ležal vojak. Bol však úplne zmrzačený. Odtrhnuté mal ruky aj nohy.
Vojna priniesla aj akési zosurovenie ľudských vzťahov, čo ako dieťa nedokázal pochopiť. Z ich suseda sa stal gardista, ktorý pochodoval po Michalovciach v nablýskaných čižmách. Ďalší susedia, Židia, skončili v transporte.
Nikdy nezabudol, ako ich brali preč a on im ako dieťa priniesol vodu. Gardista ho udrel a vyhnal. A on nikdy nezabudol na pohľady ich dovtedajších židovských známych, ktorí sa nikdy nevrátili.
Niektorých z nich jeho rodina v tých ťažkých časoch skrývala.
Do ich rodiny sa vojnové udalosti zapísali najväčšou silou najmä v novembra 1944, keď prežili v Michalovciach bombardovanie.
Zahynul pri ňom jeho mladší brat, talentovaný maliar. Dodnes má jeho fotografiu medzi svojimi najbližšími a dodnes naňho myslí.
Vtedy Pavol Boňko nevedel, že si ešte aj sám prežije na konci vojny vlastnú, takmer 500 kilometrovú tŕňovú cestu. Surových Nemcov, ktorí ho na základe udanie prišli zobrať od rodičov a neskôr len o vlások unikne transportu do gulagu.
Podobne ako jeho mama, ruská emigrantka... Veď na konci vojny bolo najcennejšie zachrániť si to hlavné - ľudské životy.
"Prišiel som domov, otvoril dvere a povedal, som doma. Vyzeral som tak, že ma ani vlastní rodičia nespoznali, :hovoril s plačom.
Keď sa dnes náš hrdina Pavol Boňko pozerá späť, myslí na svojho brata, ktorý zahynul pri bombardovaní. Nádherne kreslil a nemal možnosť splniť sny o výtvarnej tvorbe.
Samotný Pavol si splnil svoj sen o speve, veď práve hudba mu pomáhala prekonať všetko ťažké, čo prežil.
A ako dnes hovorí, v jeho živote v prelomových a ťažkých chvíľach vždy prichádzali ľudia, ktorí mu pomohli kráčať na jeho ceste...
Vypočujte si dnes s nami príbeh o silných spomienkach, ktoré nikdy nevyblednú, stratách aj nových začiatkoch. Rozprávanie 93-ročného pána Pavla Boňka zaznamenala Soňa Gyarfašová.
Osudy Pavla Boňka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zdroj foto: Rodinný archív Pavla Boňka
