Hrdina našich Osudov Jaroslav Žilák oslávil tento rok 94 rokov a každý kto ho pozná vie, že je obrovským optimistom.
Spolu s jeho manželkou Elenkou patria k dušiam Konfederácie politických väzňov, kde sa roky zúčastňovali najrôznejších podujatí po boku Antona Srholca.
Jaroslav Žilák sa stal pred pár rokmi tiež prvým laureátom Ceny Antona Srholca - bol nielen jeho jáchymovským spoluväzňom, ale aj priateľom zo spolku bývalých politických väzňov, kde spolu pomáhali udržiavať spomienku na našu nedávnu minulosť.
Aj pánovi Žilákovi zasiahli do jeho života ťažké päťdesiate roky.
„Mal som 22 rokov, bol som súdený vo verejnom procese. Môj otec bol živnostník, za ťažko zarobené peniaze v Amerike si kúpil malé železiarstvo. Rodinný obchodík nám komunisti zobrali. A dostal za to päť rokov. Ja ako jeho syn tri roky. Mama za t, že nás neudala, dostala osem mesiacov. Do väzenia však nemusela nastúpiť. Mal som ešte osemročnú sestru Želku. A tak dostala odklad trestu.“
To však nebolo všetko.
„A ako nadôvažok, ľudí, bola takzvaná B akcia, že rodinné domy, kde tieto rodiny bývali a bol niekto odsúdený, prišli autá nákladné, všetko zrámovali a odvážali od Bratislavy aj od Trnavy. Aj moju mamu a sestru, vyviezli ich do Kľaˇčna. Kľačno, to je pri Prievidzi, kde v dobe tej, keď vyvážali, nebola ani elektrina a nebola ani voda. A do ich rodinných domov vyvážali, prišiel niekto a povedal, chcem takýto dom, nech sa ti páči.“
On sám prešiel v 50. rokoch tými najhoršími väzeniami. V Leopoldove páral perie s komunistickým prezidentom Gustavom Husákom, v Jáchymove sa takmer stretol so staručkým otcom, ktorého neskôr poslali komunisti na likvidačný tábor L do Vykmanova.
Najťažšie pre nich ako politických väzňov bolo vedomie, že sú tam nevinne.
„Mnohí nezniesli duševne tú traumu, že sú tam nevinne. Zlodej, ten vedel, že niečo spravil, prečo tam je. Ale ľudia z takzvaného tábora triednych nepriateľov, každý si povedal v duchu – veď ja som nikomu nič neurobil, žil som poctivo, a prečo?“
V Handlovej zasa získal najlepšieho priateľa.
„Spoluväzeň Oldo Váňa mi zachránil život. Dodnes mám v srdci jeho meno“.
V Příbrami na tábore Bytíz zažil jedno z najväčších povstaní politických väzňov na komunistických lágroch. Vtedy, keď sa tu sa zastali utýraného spoluväzňa.
„Každý za ním stál, to už bola posledná kvapka. Vyšli sme na strechy tábora, bola takzvaná vzbura väzňov. Pretože to videli velitelia, povolali armádu. Z papierov sme si vyrobili amplióny a kričali sme na tých dole – Pozri sa vojáčik, slúžiš, ale daj pozor, či nemieriš ostrou strelou, možno tu máš suseda, strýka, možno aj brata. Uváž. Poslúchni veliteľa, ale poslúchni najskôr svoje srdce“
Srdce však mali mnohí ľudia, s ktorými sa na tábore stretli. A ktorí v nich nevideli iba väzenské čísla, ale skutočných ľudí. Podobne ako civilný zamestnanec, ktorý prepašoval Jaroslavov list do prezidentskej kancelárie a Jaroslavovi dokonca odpustili pol roka jeho trestu.
„Vtedy ma zavolal veliteľ tábora a pýtal sa, nech mu poviem meno človeka, ktorý ten list prepašoval. Povedal som, že ešte pol roka zostanem. Ja mám ohroziť človeka, ktorý nezištne pomohol? A ktorý by dostal za dva roky? Lebo taký bol zákon, taká bola doba. To si ten trest radšej odsedím.
Po návrate na slobodu sa stala celá ich rodina pre režim ľuďmi druhej kategórie. No on stále veril, podobne ako vo väzení, že sa raz všetko na dobré obráti a ani doba, počas ktorej toľko ľudí trpelo nebude trvať večne.
„Keep smiling. To bolo moje heslo. Príde deň a raz vyjde slnko Bohužiaľ mnohí sa nevrátili, zomreli. Iní umreli na chorobu z ožiarenia. Tí, ktorí zostali verili. Tak ako každá pesnička má začiatok, má aj koniec. A my sme čakali na ten koniec a začiatok nového, slobodného života.“
Aj oni sa nakoniec vrátili do Trnavy, odkiaľ ich kedysi Trnavy vyhnali a vysťahovali. Roky stretávali aj ľudí, ktorí boli za to všetko zodpovední.
„Otec chodil po rokoch stromy štepiť ku komunistke, žene, ktorá bola za všetko zodpovedná. A keď som mu povedal - otec, ty nemáš rozum, ty vieš, že ona je všetkému na vine, on mi odpovedal: Jaro môj, to, čo som v jej záhrade zaštepil, bude rásť a raz prinesie ovocie.
Lebo kde je Boh, zo svedomie, to je kus Boha v každom z nás."
Vypočujte si s nami príbeh o osudoch dnes 94-ročného politického väzňa z 50.rokov Jaroslava Žiláka, ktorý sa nenechal zlomiť dobou, v ktorej žil. Je to tiež príbeh o ľudskosti, odpúšťaní, svedomí, ale tiež o ideáloch, ktoré ho sprevádzali celým jeho životom.
Osudy Jaroslava Žiláka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
