V našej dnešnej špeciálnej relácii si spolu pripomenieme životný príbeh človeka, ktorý prešiel kedysi jáchymovskými baňami - a aj v ich hlbinách dokázal vidieť záblesky svetla.
"Pamätám si na jedno veľkonočné ráno, Veľkonočnú nedeľu. Keď sme vyfárali z tej tmy a ja som uvidel koleso slnka. Snáď nikdy nebolo také veľké a krásne... To slnko prežiarilo všetko. A bolo pre nás víziou a snom," spomínal Anton Srholec na Veľkú noc strávenú v Jáchymove.
Obľúbený kňaz a bývalý politický väzeň z päťdesiatych rokov Anton Srholec už vyše päť rokov nie je medzi nami.
Roky býval v Bratislave na príznačnej Nezábudkovej ulici. Tí, ktorí ho poznali však vedeli, že to bol predovšetkým chlapec z pohraničia, svojej drahej Skalice.
"Moji rodičia boli chudobní ľudia... No dali tomuto svetu sedem sŕdc a sedem párov pracovitých rúk... Sedem ľudí, ktorí túžili niečo pre tento svet urobiť, túžili ho zmeniť k lepšiemu," spomínal.
Mladý Anton, ktorý sa narodil v medzivojnovom období - v roku 1929, si živo pamätal invalidov z prvej svetovej vojny, ktorých stretával v uliciach rodnej Skalice aj to, keď prišla vojna druhá svetová - mal vtedy desať rokov.
O tom, že pre svet urobí niečo dobré, sníval už ako malý chlapec.
"Ten svoj sen som uskutočňoval inak ako som si vysníval... Pod komunistickým terorom medzi nákovou a kladivom," spomínal.
Práve komunistický režim zabránil po svojom nástupe tomu, aby si splnil svoj sen, že sa stane kňazom. V roku 1950 zažil barbarskú noc, keď pre rehoľníkov prišli milicionári so samopalmi a v neslobodnej dobe, keď si nemohol plniť svoje poslanie, sa rozhodol v skupine saleziánov ujsť za hranice do slobodného sveta, aby mohol študovať teológiu - no neúspešne.
S trestom dvanásť rokov skončil v najhorších väzeniach a uránových baniach - no napriek tomu tu našiel svoju duchovnú cestu.
"Bolo mi súdené žiť moje poslanie medzi tými, krorí ho najviac potreboval," spomínal.
Po uvoľnení pomerov si splnil svoj sen o teológii, keď ho za kňaza vysvätil v Ríme samotný pápež. V roku 1969, keď mnohí utekali, sa vracal do svojej rodnej krajiny. A vzorku ľudí, ktorí boli na okraji, si zvolil vtedy dobrovoľne.
Vždy za a každých okolností totiž túžil byť práve pri ľuďoch - aj po nežnej revolúcii, keď bol nielen hlasom politických väzňov, ale ako prvý začal pomáhať ľuďom bez domova.
"A tak som si vzorku ľudí žijúcich na okraji zvolil aj dobrovoľne," hovoril.
Sám o sebe rád hovoril, že ho magickou silou priťahujú hranice. Hranice, ktoré môže človek posúvať aj hranice, na ktorej môže zhorieť. Jemu sa po neúspešnom prechode zadrôtovaných hraníc kedysi zmenil život - no zaujímavým spôsobom sa mu splnil jeho dávny sen.
Vypočujte si s nami príbeh obľúbeného kňaza a politického väzňa Antona Srholca, ktorý zomrel v roku 2016, no jeho myšlienky zostávajú ďalej.
Veľkonočné Osudy Antona Srholca Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Na fotografii z roku 2012 je Anton Srholec s autorkou relácie Soňou Gyarfašovou, zdroj: Konfederácia politických väzňov Slovenska..
