Osudy Bernardíny Váňovej
Od protištátnej básničky o Gottwaldovi k najlepším exilovým novinám u protinožcov
Hovorí Vám niečo názov Hlas domova?
Nazývali sa tak exilové noviny, ktoré vychádzali v čase komunistického režimu takmer 30 rokov v slobodnom svete - no a legendárny český spisovateľ Ferdinand Peroutka ich nazval ako najlepšie exilové periodikum vôbec.
A takúto povesť získali napriek tomu, že ich vydávali až na opačnej strane zemegule - u protinožcov v austrálskom Melbourne.
Za týmito novinami stál československý manželský pár, ktorých príbeh Vám tentokrát predstavíme - boli to František a Bernardína Váňovci.
"Manžel hovoril - ja som neutekal, aby som sa mal dobre. Ale preto, aby som pomohol svojej krajine," hovorila pani Bernardína, s ktorou sme sa spojili na trase Bratislava-Melbourne.
Z ich rodného Československa museli pred nastupujúcim komunistickým režimom, ktorý im hrozil väzením a perzekúciami, obaja ujsť - pani Bernardína za protištátnu básničku, v ktorej si robila žarty z Klementa Gottwalda. Čakali by ju za to roky kriminálu.
Mala len 19 rokov, keď v roku 1949 prechádzala ostro strážené hranice.
Nebol čas lúčiť sa ani s najbližšími.
Posledné obrazy domova boli strieľajúci pohraničníci. No ako hovorí, človek musí mať kúsok šťastia.
So šťastím prešla hranicu a v utečeneckom tábore v americkej okupačnej zóne Nemecka stretla muža, ktorý sa do nej zaľúbil a hneď ju požiadal o ruku.
Lenže on túžil po Kanade a Amerike a ona sa zaľúbila do Austrálie.
Tá vtedy lákala nových prisťahovalcov ako pracovné sily. A im v tábore premietali film o krajine protinožcov.
"Mne sa strašne páčili koaly. To je taký zlatý austrálsky medvedík, rozhodovali sme sa čo ďalej, tak som si povedala, idem do Austrálie," spomínala.
Nakoniec zvíťazil jej dobrodružný duch...
"Keď sme nastupovali na loď, ani jedno okolo nebolo suché.... Zbohom Európa," spomínala na ich bezprostredné pocity.
Mladá 19-ročná Bernardína sa teda vydala až na druhú stranu zemegule. Nevedela, na koľko odchádza, no všetko stále dúfala, že sa ešte vráti.
"Loď pristála v mestečku Freemantle. Odchádzali sme z Európy v treskúcej zime a prišli do horúceho leta. Hneď ako sme videli tie eukalypty, pochopila som, že je to začiatok môjho austrálskeho príbehu. Prišli sme práve na Silvestra roku 1949," spomínala.
Ona sama bola asi len jedna z 12tisíc československých utečencov, ktorí po roku 1948 hľadali nový domov práve v Austrálii. Práve tu na krajanskej zábave sa zoznámila aj so svojim budúcim manželom, ktorý pochádzal zo stredných Čiech, Františkom Váňom.
No a noviny Hlas domova, ktoré vydával a ktoré mali udržiavať demokratickú tradíciu prvej Československej republiky, sa neodmysliteľnou súčasťou ich životov - veď aj na svadobnú cestu si zobral František písací stroj a redakcia novín sídlila v prednej izbe ich malého rodinnom domu.
Hoci svoje noviny robil František najskôr na kolene, popri práci v univerzitnej knižnici v Melbourne a financoval všetko sám, získali svoje meno a cveng. Čoskoro začala spolupráca so Slobodnou Európou a Hlasom Ameriky.
Dopisovať k nim čoskoro začali také mená demokratického československého exilu ako boli Josef Škvorecký, František Peroutka, Jiří Voskovec, Martin Kvetko či Jozef Lettrich
V neskoršom období nadviazali kontakt aj s Václavom Havlom.
Komunistický režim v Československu sa však Hlasu domova, ktorý sa pašoval do Československa, obával až tak, že založil noviny s rovnakým názvom.
Keď prišla okupácia Československa, pomáhali manželia Váňovci ako ústredné postavy krajanskej komunity zo všetkých síl našim ľuďom, ktorí sa rozhodli hľadať svoj nový život práve v Austrálii.
František písal o okupácii austrálskej vláde a založil Czechoslovak Refugee Resettlement Group - "Československú skupinu pre presídľovanie utečencov“, ktorá pomáhala Slovákom a Čechom, ktorí boli v táboroch pre vysídlencov v Rakúsku.
Organizácia pomohla do Austrálie viac Čechom a Slovákom ako ktorákoľvek iná a František Váňa sa stal jednou z ústredných postáv - nielen v Austrálii, ale aj celého československého exilu.
No a práca pre našich krajanov v Austrálii bola niečím, čo aj pani Bernardíne dávalo zmysel.
Obaja verili, že komunistický režim padne a oni sa opäť vrátia do svojej rodnej krajiny....
Pozývame tentokrát na cestu do Austrálie - vypočujte si príbeh manželského páru - Františka a Bernardíny Váňovcov, ktorý je o rozlúčkach aj návratoch - práve pani Bernardína bude dnes rozprávačkou ich spoločného príbehu.
Vo svojich 92 rokoch dodnes pomáha udržiavať krajanské tradície a vďaka nej objavila divotvorná Austrália aj čaro našich krojov.
Práve tie pre ňu veľa znamenali - bola to jedna z mála spomienok na domov - rodičov a babičku, s ktorými sa už nestihla rozlúčiť.
Viac už sa o ich príbehoch dozviete v našich Osudoch, ktoré pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský na Rádiu Slovensko.
Osudy Bernardíny Váňovej Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Foto: Archív Bernardíny Váňovej
