Náš dnešný hrdina je našim najstarším saleziánom a len nedávno oslávil okrúhlu storočnicu.
Na rodné Slovensko sa vrátil po vyše 45 rokoch za hranicami - z juhoamerického Chile a exotickej Ohňovej zeme, kde ho prezývali Don José. Hoci to nie je jediné meno, ako ho miestni ľudia oslovovali.
"Všetci mi hovorili pádre Colo Colo. To bol vtedy najlepší chilský futbalový klub a jeden z najlepších klubov v Južnej Amerike vôbec," hovorí náš dnešný hrdina.
A prezývka to nebola náhodná.
Jozef Hrdý alebo Pádre Colo Colo bol totiž nielen obľúbeným kňazom, ale aj výborným futbalistom, ktorý k tejto hre priviedol množstvo mladých ľudí.
Futbal mal v jeho živote vždy prím a význačné miesto - veď práve od futbalu viedla kedysi jeho cesta k poslaniu kňaza.
"Už ako dieťa som bol veľký športovec. S chlapcami sme hrávali futbal v našej dedine Veľké Ostratice. Keďže sme nemali ani loptu, urobili sme si ju z plachiet," spomínal Jozef Hrdý, ktorý v šiestich rokoch stratil mamu a futbal sa stal v tých časoch celým jeho životom.
Vtedy do ich dedinky Veľké Ostratice neďaleko Partizánskeho prišiel nový kňaz. "Všimol som si, že ti futbal ide," povedal mu. "Ja Ti poradím. Choď študovať k saleziánom, tam môžeš hrať futbal každý deň."
"A tak som odišiel hrať futbal k saleziánom," usmieva sa 100-ročný kňaz, ktorého ani dnes na Slovensku neosloví nikto inak ako don José.
V povolaní kňaza našiel naplnenie, na konci druhej svetovej vojny pomáhal aj raneným v nemocnici.
V Československu sa však v roku 1948 k moci dostali komunisti, ktorí rozpútali pohon voči domnelým nepriateľom, medzi ktorými bola aj cirkev a zdalo sa, že pokračovať na ceste, pre ktorú sa rozhodol, bude len nesplniteľným snom.
On si však povedal, že pôjde hlavou proti múru. A s kamarátom Jankom Halom boli prví saleziánski bohoslovci, ktorí dobrodružne ušli cez hranice - cez rozvodnenú rieku Moravu. To sa písal koniec decembra 1949.
Prekonať museli nielen ostro stráženú československú hranicu, kde v tom čase už mnohí ľudia zahynuli, no tiež prejsť v Rakúsku aj cez ruskú okupačnú zónu.
S odstupom času hovoril, že mal viac šťastia ako mnohí iní - ktorí pri neúspešnom pokuse ujsť do slobodného sveta skončili v tých najťažších komunistických väzeniach.
A hoci sa mu podarilo vyštudovať teológiu v talianskom Turíne a v Ríme sa stretol aj s pápežom, on sa nakoniec rozhodol hľadať šťastie na druhej strane sveta.
Chile a Ohňová zem, kde mal na dlhé desaťročia zakotviť, bolo niečo celkom iné ako poznal.
"Tie rastliny, príroda... myslel som si, že som prišiel do raja," spomínal s úsmevom na svoje pôsobisko.
Hoci ako sa smial aj po rokoch, jeho menším hendikepom bola neznalosť španielčiny. Rád spomínal na to, ako ho raz pozvali na výbornú večeru.
"Čo sa Vám najviac páčilo ?"pýtali sa ho hostitelia.
Empanadas je tradičné chilské jedlo, a tak chcel aj odpovedať. Nerozumel, prečo všetci vybuchli do obrovského smiechu a niektorí popadali pod stôl.
"Zamenili sa mi slová, tam je rozdiel iba niekoľkých hlások, a tak som povedal, že na celej večeri sa mi najviac páčila kuchárka. Aj takéto veci sa stávali."
S humorom hovoril, že všetko zlé je na niečo dobré. "Po troch mesiacoch som mal prvú omšu, no po španielsky som hovoril ako deti, od ktorých som sa učil. Tak som mal plný kostol, všetci chceli počuť, akú zasa poviem hlúposť, aby sa dobre zasmiali," zabával sa aj po rokoch don José, ktorý hovorí siedmimi jazykmi a pre ktorého je španielčina blízka už ako materčina.
Ako však hovorí, práve tým si získal u ľudí sympatie.
Tie si však získal najmä svojou dlhoročnou prácou s mládežou, ktorú viedol k športu - volejbalu, pingpongu, no najmä svojmu milovanému futbalu. No tiež k umeniu a kultúre.
V Chile začal robiť moderné omše pre mladých s elektrickou aparatúrou, čo ako hovorí, pobúrilo chilské babky. "Potom začali chodiť aj ony. A naše omše sa nakoniec dostali aj do chilskej štátnej televízie," zabával sa.
Keď dostal avízo, že ho v Chile sledujú komunistickí tajní, odišiel na dva roky aj do Bolívie, kde navštívil tamojšie pralesy a ochutnal tiež čaj z koky.
Chile, kde pracoval dlhé desaťročia s mládežou, sa nakoniec stalo jeho druhým domovom. Bolo to aj naturelom ľudí, ktorých tu stretol. Ten by mohlo byť inšpiráciou v mnohom aj pre nás.
"Tá solidarita a to, ako si vzájomne pomáhajú," hovoril.
Keď sa dnes storočný salezián Jozef Hrdý pozerá späť, hovorí, že na jeho ceste boli mnohé veci krajšie, ako si kedysi dokázal vysnívať.
"Ja som bol zvyknutý na rôzne životné prekvapenia, ktoré prichádzali," usmieval sa storočný kňaz, ktorý za svoju dlhovekosť vďačí času, ktorý strávil medzi mladými, futbalu a jeho obľúbenému červenému chilskému vínu.
Vypočujte si s nami príbeh najstaršieho saleziána Jozefa Hrdého, prezývaného don José alebo Pádre Colo Colo.
Zrekonštruovali sme ho nielen z rozhovoru s moderátorkou relácie Soňou Gyarfašovou, ale tentokrát tiež z nahrávky Ústavu pamäti národa.
Je to príbeh ľudskej nezlomnosti, sile opustiť všetko, čo človek poznal, ale aj o chuti nebáť sa riskovať a rozlúčkach a návratoch.
Osudy Jozefa Hrdého - dona José
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
