Náš dnešný hrdina žil fotografiou už od detstva. Inšpirovalo ho na nej nielen to, že je to zvečnený čas, ale tiež to, že je dokumentom svojej doby. Zamiloval si ju už ako mladý chlapec. V tom čase obdivoval vojnových reportérov a sníval o tom, že aj on sa raz stane fotoreportérom. „Boli to najmä povstaleckí reportéri z obdobia Slovenského národného povstania,“ hovoril.
Nielen nadšenie, ale aj obrovský talent bolo to, čo si na ňom všimli kedysi aj jeho učitelia a aj on dostal možnosť pretaviť svoje pohľady cez objektív aj do reality. Šesťdesiate roky, keď začínal, priali opäť slobodnejšej tvorbe. A pražská jar prinášala veľa nádejí. Keď v auguste 1968 vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy, vybral sa s fotoaparátom do ulíc, kde dokumentoval celé dianie. „Ten prvý vnem, ku ktorému sa nerád vraciam, bol Miško Hamrák, ktorého ťahali po strele ruského vojaka do kúta. Mal také zranenia, ktoré boli nezlučiteľné so životom,“ spomínal. V ten osudný deň okupanti zavraždili aj jeho kamaráta, s ktorým boli ešte večer predtým spolu v kaviarni, talentovaného trúbkara a jazzovho hudobníka Ladislava Martoníka.
V Košiciach, kde vtedy žil, zabili už prvý deň okupanti šesť ľudí a ďalší siedmy zomrel o niekoľko týždňov v nemocnici. Bolo asi len zázrakom, že v ten deň sa v štatistikách obetí nezjavilo o jedno meno viac – to jeho. Večer, keď už všetko stíchlo, trafil ho z diaľky ruský vojak priamo do hlavy. Tibor Kováč napriek ťažkému zraneniu vďaka pomoci dobrých ľudí nakoniec prežil, no zostal navždy pripútaný na invalidný vozík. Skončilo sa plachtenie, potápanie a na dlhý čas aj fotografovanie, ktoré miloval. Mal vtedy len 31 rokov a absolvoval niekoľko operácií, to však nebola jediná tragédia, ktorá ho postihla.
Hneď po tom, čo sa v nemocnici prebral, prišla ho vyšetrovať aj Štátna bezpečnosť, ktorá hľadala negatívy jeho fotografií. Vrátili sa za ním ešte veľakrát. On však nič neprezradil, chcel, aby sa jeho snímky zachovali ako skutočný a pravdivý dokument doby. Komunisti totiž čoskoro začali nazývať okupáciu bratskou pomocou, no on vedel vtedy svoje. Aj za to získal pre režim status nepriateľskej osoby. A hoci ho Štátna bezpečnosť šikanovala na každom kroku, dokonca ho chceli nechať zavrieť do psychiatrickej liečebne, pomohol vtedy dobrý človek – primár, ktorý povedal, že tam nemajú miesto prispôsobené pre vozíčkárov.
Keď bolo najhoršie, život mu poslal do cesty oporu v podobe jeho neskoršej manželky – zdravotnej sestry Anežky, s ktorou sa zoznámil už po svojom zranení. „Dodnes hovorím, že je to anjel, ktorého mi poslal môj Boh,“ hovorí o nej doteraz s veľkou úctou a láskou. Ona sa nezľakla ani komunistických perzekúcií, ktoré musela znášať spolu s ním. „Manžel je charakterný a čestný človek, ktorý nikdy neprestával bojovať,“ spomínala jeho manželka aj na to, že keď prerábali byt, chcel jej z vozíčka pri všetkom pomáhať. S heslom – keď sa chce, tak sa dá.
A hoci ďalších sedem rokov nedokázal po tom, čo sa stalo, chytiť do ruky fotoaparát znova, nakoniec bola jeho láska k fotografii silnejšia a fotografoval ďalej – teraz už z invalidného vozíka. Svoje negatívy z 21. augusta 1968 skrýval pred zrakmi tajných 20 rokov, kde sa dalo – aj v konštrukcii svojho invalidného vozíčka. Až po nežnej revolúcii a odchode sovietskych vojakov sa mohli fotografie, ktoré hovoria svojou vlastnou rečou, objaviť na svetle sveta a pred zrakmi verejnosti.
Unikátne zábery, ktoré sa zachovali vďaka jeho odvahe aj obetavosti, keď musel znášať napriek ťažkému zraneniu aj šikany zo strany režimu, sú dnes dokumentom svojej doby. „Sú povolania, ktoré sa v takých zlomových chvíľach menia na poslanie,“ hovoril.
Vypočujte si s nami pri tomto okrúhlom výročí príbeh o človeku, ktorý chcel zvečniť osudové chvíle našich dejín a jediná sekunda mu zmenila život. Človeka, ktorý sa nebál na svoj fotoaparát dokumentovať prvé momenty okupácie v Košiciach, kde v ten deň zomrelo šesť ľudí, a hoci bol zasiahnutý strelou vojaka a navždy ochrnul, napriek perzekúciam režimu skrýval pred Štátnou bezpečnosťou svoje negatívy, aby raz mohol podať svedectvo dobe v ktorej žil.
Životný príbeh talentovaného košického fotografa Tibora Kováča je najmä o ideáloch, odvahe, obetavosti a veľkej vnútornej sile.
Reláciu pripravili Soňa Gyarfašová a Pavol Prelovský.
Foto: Na súčasných fotografiách Tibor Kováč s manželkou Anežkou, jeho priateľom Juraj Fleischer a s Peter Neuwirth, ktorý sprostredkoval náš rozhovor, historické foto - okupácia očami Tibora Kováča pred jeho osudným zranením.
Tibor Kováč-relácia (online-audio-converter.com)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
