Seriál Priznanie
Seriál Priznanie

Osudy Helgy Hoškovej-Weissovej - pri 80. výročí vzniku jej prvej vážnej práce Maľuj, čo vidíš

Osudy Helgy Hoškovej-Weissovej - pri 80. výročí vzniku jej prvej vážnej práce Maľuj, čo vidíš

Galéria

245531536_6325620727512775_8073894995183448015_n.jpg 245563628_6325638927510955_6628462135537937092_n.jpg 245386198_6325620160846165_3213358644825467364_n.jpg 245651762_6325638737510974_4816733743589632926_n.jpg 245604223_6325620514179463_5367142572942168073_n.jpg

Naša dnešná hrdinka patrí k výnimočným československým maliarkam a výtvarníčkam a v novembri oslávi 92 rokov.

Akademická maliarka a výtvarníčka Helga Hošková-Weissová vytvorila stovky silných obrazov, ktoré vystavovala po celom svete a len nedávno aj na Slovensku.

Namaľovala známe cykly Kalvária, Obrázky z putovania po Svätej zemi či Katastrofy.

Je to však presne 80 rokov, odkedy namaľovala prvú detskú kresbu a odkedy vznikli jej prvé vážne práce - bolo to v čase, keď mala 12 rokov za ostnatým plotom geta a neskôr neslávne známeho nacistického tábora v Terezíne.

„Je zaujímavé, že to toho malého batôžka, ktorý sme si zobrali so sebou, každý zobral niečo, čo mu bolo milé. Ja som vždy rada maľovala, a tak som si zobrala farbičky a vodové farby," spomínala - a tiež na to, ako krátko po ich príchode, keď ich rozdelili, prepašovala svojmu ockovi malý darček - obrázok.

„Boli to dve deti stavajúce snehuliaka. A ja hovorím, že aj moja posledná detská kresba. Otec mi vtedy povedal - Maľuj, čo vidíš. A tak som začala maľovať každodenný život v Terezíne," spomínala.

Maľovanie sa stalo pre ňu únikom z tejto reality. No nebola sama, ktorá tvorila. Aj tam, v ťažkých podmienkach a pomeroch si väzni našli v tvorbe a umení napriek zákazom svoj ostrov vnútornej slobody.

„Hoci už od začiatku boli všetky kultúrne aktivity prísne zakázané, ľudia, ktorí to nikdy nerobili, tam písali básne, recitovali, spievali, tvorili. Bolo to to posledné, čo nám ešte vziať nemohli. A tým sme vlastne zostávali ľuďmi," hovorí.

Vtedy ešte nevedeli, že sú všetci vopred odsúdení na istú smrť. A ich cesta z Terezína, ktorý sa stal len prestupnou stanicou, povedie do táborov s plynovými komorami. Do Terezína prišla ešte predtým prišla tiež na kontrolu medzinárodná komisia Červeného kríža.

„Presne sa vedelo, kadiaľ tá komisia pôjde a tieto miesta sa pred ich príchodom skrášľovali. Nacisti napríklad urobili imaginárne obchody. V obchodoch musí byť tovar.

To vyriešili tak, že nejakému ďalšiemu transportu zobrali všetku batožinu, ktorú tam dali do obchodov. Neviem, či bola tá komisia taká naivná, lebo keby len zašli za roh, videli by, že je to inak. Takto len odišli a skonštatovali, že Židom sa tu dobre darí."

Skôr, než ich nacisti vyviezli do táborov s plynovými komorami, natočili tu aj propagandistický film. Vodca daroval Židom mesto.

„Každý sme mali tam mali nejakú úlohu. Na ihrisko sme mali ísť zakázané ešte pred transportom a v Terezíne žiadne detské ihrisko nebolo, ale naši nacistickí väznitelia tam nanosili piesok, húpačky," spomínala aj na to, ako im v tomto propagandistickom filme Nemci prinesú chlebík so sardinkami.

„Wieder Brot und Sardienen," mali sa čudovať. "Takmer všetky tie deti, ktoré vidíte v tom filme, ako hltavo jedia tie chleby, lebo nič také za celý čas nejedli, tak všetky tieto deti nacisti o týždeň na to zabili v osvienčimských plynových komorách," hovorila Helga.

Terezínskym táborom prešlo ako medzizastávkou do plynových komôr v rokoch 1942-1944 približne 15-tisíc detí. No naša dnešná rozprávačka je jednou necelej stovky terezínskych detí, ktoré vojnu prežili.

Aj mladú Helgu deportovali spolu s ostatnými deťmi do Osvienčimu. No mala šťastie. Prežila nielen ona, ale i jej kresby. Prežili zadebnené v jednej zo stien terezínskeho lágra, kam ich ukryl jeden z väzňov.

A po vojne, keď prežil, upriamil pozornosť aj na kresby malého dievčatka.

Umenie za múrmi koncentračného tábora sa tak stalo aj unikátnym svedectvom o živote v Terezínskom tábore.

Už po vojne vydala Helga niekoľko kníh. No jednu, ktorá pre ňu obzvlášť veľa znamená. Sú v nej jej vlastné kresby, ale aj básne a poviedka jej ocka, ktorý bol pre ňu celoživotným vzorom a zahynul v Osvienčime. Diela, ktoré prežili svojho autora spolu s autentickými kresbami malej Helgy z Terezína vyšli pod názvom I videl Buh, že je to špatne. Dodnes chodí hovoriť aj do škôl o tom, čo prežila.

„Vrátilo sa nás tak málo, že to beriem ako morálny záväzok. Hoci vždy, keď o tom hovorím, možno to aj teraz počujete na mojom hlase, tak sa mi to všetko vracia. My sme doteraz zostali v tom koncentračnom tábore a koncentračný tábor zostal v nás," hovorí maliarka, ktorej nosnou témou sa stal po návrate práve holokaust.

S našou dnešnou hrdinkou Helgou Hoškovou-Weissovou robila príznačne v roku 2016 v jej ateliéri rozhovor Soňa Gyarfašová.

Osudy Helgy Hoškovej-Weissovej Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.

245386198_6325620160846165_3213358644825467364_n.jpg

Autorka a Foto: Soňa Gyarfašová

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame