Poslednú časť série ŠtB: Prísne tajné - prinášame len krátko pred dvoma temnými výročiami.
Onedlho to bude 75 rokov od Víťazného februára, nástupu komunistov k moci v Československu a ešte predtým päť rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.
Veľmi zvláštnym spôsobom sa tu prepája domnelá minulosť so súčasnosťou, keď si vezmeme, že Jána sledoval pre Mariána Kočnera aj bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti z odboru boja s vnútorným nepriateľom Miroslav Kriak, ktorý po nežnej revolúcii prešiel najrôznejšími lukratívnymi štátnymi funkciami...
Čo to hovorí o našej spoločnosti?
"Že niektorí sú presvedčení, že im prejdú zločiny, ak sú tieto zločiny s krytím štátnej moci. To nepotrestanie zla si nesieme naďalej," hovorí jeden z našich hostí.
Štátna bezpečnosť bola zrušená v januári 1990 a označená za zločineckú organizáciu, ale jej bývalí príslušnici prešli do politiky a ekonomiky a ovplyvňujú jej chod aj ďalej, príkladom je Juraj Široký.
Iba tesne po nežnej revolúcii vyšlo pár pokusov o domnelú spravodlivosť, pretože tu ešte bola veľká a silná spoločenská požiadavka.
V tom čase vznikla federálna vyšetrovacia komisia 17.novembra, ktorá riešila okrem iného prípad nadporučíka Zboru národnej bezpečnosti Jaroslava Oudrána - ten bezprostredne po zásahu bil do tváre a kopal mladú ženu, Katarínu Vávrovú.
A spôsobil jej tým vážne zranenia.
Súd v Litomericiach mu vymeral 4,5 roka.
To však bola skôr výnimka.
Iná vyšetrovacia komisia, ktorá vznikla na prešetrenie zásahu sviečkovej manifestácie, riešila prípad majora Alexandra Kysuckého - ten zásahu velil. V duchu "kresťanského odpustenia" však o jeho milosť u prezidenta Havla orodovali niekdajší disidenti Ján Čarnogurský a František Mikloško.
"Urobili sme chyby, nikto sa dodnes ani len neospravedlnil," hovorí druhý z menovaných.
Celú vec v tom čase dozorovali dnes o niečo známejší, vtedy ešte začínajúci prokurátori, Dušan Kováčik a Dobroslav Trnka. Práve Trnka sa neskôr vyjadril, že rozhodnutie o milosti vníma ako politické a vníma ho pozitívne.
Ako akt zmierenia.
"Do akej miery táto skúsenosť predurčila jeho kariéru neskôr?"pýtal sa rečnícku otázku jeden z hosťov našej relácie, historik a právnik Ľubomír Morbacher.
Po nežnej revolúcii sa vyšetrovala aj kauza pozývacieho listu, ktorého signatári a inicátori vtedy ešte žili.
Federálnym prokurátorom bol Ivan Gašparovič, ktorý dôvodil aj tým, že všetko je už premlčané.
Podobné argumenty používalo aj ponovembrové súdnictvo, v ktorom zostali komunistické kádre.
Asi lepšie ako čokoľvek iné svedčí o tom príbeh súrodencov Eugénie Vyskočilovej a Juraja Radziwilla-Anoškina. Keď si ako politickí väzni, odsúdení velezradci, išli v roku 1990 po rehabilitačné osvedčenie, dozvedeli sa, že im ho má odovzdať doktorka Alžbeta Trattnerová.
Teda tá istá sudkyňa, ktorá ich kedysi odsúdila.
Okrem niekoľkých sudcov z 50-tych rokov zostali po novembri v našej justícii aj tí z 80-tych rokov. Na Slovensku to bol napríklad Štefan Harabin, ktorý riešil predtým aj takzvané prvohlavové trestné činy.
"Zomierali svedkovia, obete aj páchatelia. Ale to bol zrejme cieľ," hovoril signatár a hovorca Charty 77 Miroslav Lehký, ktorý začal pôsobiť na českom Úrade pre vyšetrovanie a dokumentáciu zločinov komunizmu.
Ten založil český disident a chartista Václav Benda.
Miroslav Lehký tu vyšetroval aj vyšetrovateľa z Horákovej procesu Milana Moučku, ktorý v tom čase ešte žil. No všetko išlo vďaka prieťahom súdov a zbytočnej byrokracii dostratena.
Trestu ušiel aj komunistický prokurátor Karel Vaš zodpovedný okrem iného za justičnú vraždu generála Heliodora Píku.
To, že je všetko premlčané, skonštatovali české súdy aj v prípade Bohumíra Vlačihu. Dozorca z jáchymovskej Veže smrti, ktorý prestrelil už zblízka hlavu ležiacemu a postrelenému politickému väzňovi Jaroslavovi Lukešovi, nikdy nič neľutoval.
"Mám čistý štít, myslite si, čo chcete," hovoril aj po rokoch so všetkou aroganciou. Naďalej bol vlastne ctihodný občan...
Jedna z mála, ktorá dostala nakoniec nepodmienčný trest, bola prokurátorka z Horákovej procesu Ludmila Brožová-Polednová.
Mala 88 rokov, keď jej vymerali 6 rokov väzenia, no po roku ju omilostil český prezident Václav Klaus.
"Vy si naozaj myslíte, že tam nebola žiadna trestná činnosť?"hovorila o Milade tvrdohlavo dokola. Aj krátko pred svojou smrťou.
Na niekoľký pokus dostal do väzenia svojich eštebákov český disident Petr Placák. Len preto, že sa nevzdal a neodradil ho prístup úradov.
Bolo to krátko pred nežnou revolúciou, keď ho uniesli do lesa za Prahou a zbili. Petr Vrbický dostal podmienku, Ladislav Irovský a major Štátnej bezpečnosti Antonín Prchal skončili za mrežami. Hoci len na pár mesiacov.
Na Slovensku to bolo ešte horšie.
O spravodlivosť sa neúspešne kedysi snažil aj Ján Gaál, ktorého otca Floriána Gáála vyhodili v roku 1952 eštebácki vyšetrovatelia po niekoľkohodinovom výsluchu z okna 3.poschodia u Dvoch levov.
V čase, keď podával Ústav pamäti národa podnet na generálnu prokuratúru, niektorí z vyšetrovateľov jeho otca stále žili.
Len pre porovnanie:
V Česku bolo nepodmienečne odsúdených za komunistické zločiny 47 ľudí, na Slovensku bol odsúdený, a to podmienečne, iba jeden jediný, niekdajší šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc.
Nikdy u nás nevznikla inštitúcia podobná ako Úrad pro dokumentacii a vyšetrovaní zločinov komunizmu.
Rovnako zákon o protiprávnosti komunistického režimu, ktorý sme prebrali z Českej republiky, prešiel oveľa neskôr a so zmenenými formuláciami.
Bol prakticky bezzubý.
So znením, ktoré bránilo trestať komunistické zločiny.
"To bola práca Vladimíra Mečiara a jeho poskokov," hovorí ďalší z našich hostí, politológ Martin Slávik.
Mečiar stopil aj spisy z oblastnej vyšetrovne ŠtB, tazkzvanej Tisovej vily, ktoré poslúžili v politickom boji, no bránili vyšetriť komunistické zločiny.
Eštebáci, ktorých predtým vyradili v previerkach, boli za jeho éry reaktivovaní a vrátení do služby. A neskôr tvorili základ našich bezpečnostných zložiek.
"Pozrime sa len na Jaroslava Svěchotu, ktorý stál pri tých veľkých kauzách samostatného Slovenska," spomínal ďalší z našich hostí, investigatívny novinár a režisér prvého a posledného filmu z cyklu Štb-prísne tajné Lukáš Diko.
No všetko to pokračuje ďalej...a mnohí zo služobne mladších eštebákov z konca normalizácie zostali v silových a bezpečnostných zložkách dodnes...
Reláciu pripravili moderátorka Soňa Gyarfašová, zvukový majster Pavol Prelovský a hudobný dramaturg Peter Markovský a okrem unikátnych archívov v nej môžete počuť investigatívneho novinára Lukáša Dika, právnika a historika Ľubomíra Morbachera a politológa
Martina Slávika, ktorý napísal vynikajúcu prácu plnú faktov a kontextov o trestnoprávnom vyrovnaní sa s minulosťou a mal by ju rozhodne vydať knižne.
V poslednej relácii zaznejú aj mená, ktoré viac poznáme z našich najnovších dejín alebo ak chcete nedávnej súčasnosti - Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič, Dobroslav Trnka či Dušan Kováčik.
Aký je ich podiel na vyrovnaní alebo nevyrovnaní sa s totalitnou minulosťou?
Čo zostalo z niekdajších snáh o spravodlivosť? A kam nás vlastne priviedli hrubé čiary?
Epilóg o spravodlivosti alebo príbeh o tom, či sme museli urobiť za komunistickými krivdami hrubé čiary Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
